Už sa cítim ako Jožo Ráž ohlasujúc posledný koncert Elánu, ktorý nikdy nie je posledný, ale toto je naozaj posledný zhluk informácii o Indonézii. Viem, že aj on vždy hovorí naozaj, ale mne môžete na rozdiel od neho veriť.
Cestovanie počas stáže - social program
Tzv. social program je súčasťou každej stáže. Je zabezpečený lokálnymi medikmi, ktorí sa o vás starajú a v Indonézii mal naozaj vysokú úroveň. Jednak je to tým, že sa tu proste nedá vyčerpať studňa miest, kam sa dá pozrieť a jednak - ako už bolo spomenuté - títo ľudia pre vás urobia aj posledné. Hlavný social program prebieha cez víkendy - v našom prípade boli tri a teda logicky sme šli na tri výlety. Itinerár v tomto prípade pre mňa predstavoval najväčšie šťastie v Indonézii vôbec keďže dokonale doplňoval miesta, kam som chcel a nestihol ísť počas brázdenia na vlastnú päsť.
Sempu Island
Vo
všeobecnosti platí, že najlepšie miesta pre cestovanie - aspoň v týchto
končinách - sú tie, ktoré nenájdete na internete ako top miesta, ktoré treba navštíviť. Jediný háčik je v tom, že ak nepoznáte "locals" - niekoho,
kto tam žije - alebo nehovoríte miestnym jazykom, tak na tieto miesta pravdepodobne nenarazíte vôbec. A Sempu Island je presne jedno z takýchto miest. Autobusom asi len hodinu južne od Malangu, následne loďkou na samotný ostrov. Kým sa dostanete k najlepšiemu miestu na ostrove, treba ho krížom celý prejsť cez džungľu. S plným vakom zásob - hlavne vody - to cez prales plný blata, kde sa šmyknete približne na každých dvoch metroch (v určitom momente prší takmer každý deň a koruny stromov neprepúšťajú dosť svetla na to, aby zem uschla) nie je žiadna sranda. Pochod trval asi 3 hodiny a ku koncu bola taká tma, že bez baterky, ktorú som si nepriniesol, nebolo vidieť vôbec nič. Lepšie je raz vidieť ako stokrát čítať, takže viac o ostrove Sempu vo videjku, aké tu ešte nebolo:
Ostrov je opustený, resp. okrem opíc nemá trvalých obyvateľov a okrem nás tam bola na jeden deň skupinka asi desiatich domácich, inak sme mali toto všetko pre seba. Aj napriek thrillerovej ceste cez džungľu tam a hororovej späť (cez noc napršalo a šmýkalo sa ešte viac) a absencii WC a sprchy to celkovo bolo pre mňa to najlepšie z Indonézie. Ešte pár rád k tomuto miestu:
1.) Nikdy si na ostrov Sempu neberte biele tričko (RIP moje obľúbené Oasis tričko)
2.) Nikdy si neberte dve (RIP tričko s Johnom Lennonom)
3.) Ak vám o niečom povedia, že opice to nevezmú, chráňte to ako sa len dá. Opice sa to určite pokúsia vziať (RIP moje raňajky)
1.) Nikdy si na ostrov Sempu neberte biele tričko (RIP moje obľúbené Oasis tričko)
2.) Nikdy si neberte dve (RIP tričko s Johnom Lennonom)
3.) Ak vám o niečom povedia, že opice to nevezmú, chráňte to ako sa len dá. Opice sa to určite pokúsia vziať (RIP moje raňajky)
Bromo
Bromo je to najslávnejšie čo na Jáve je a nech ste na hociktorej časti ostrova, každý domáci sa vás spýta, či ste tam boli alebo sa chystáte, lebo jednoducho musíte. Najskôr sa šlo k vyhliadke na sopku pri východe Slnka, čo boli jedni z najkrajších záberov pre zrakovú dráhu vôbec. Predtým, než vykuklo Slnko bolo cca 5 stupňov, domáci zamŕzali v troch vrstvách šatstva a ja som rozdal všetky vrstvy, čo som mal (až na tričko).
Potom sme prešli k samotnej sopke, ktorej zdolanie na vrchol bolo náročnosťou veľmi jednoduché. Mali sme šťastie, lebo týždeň či dva spätne malo Bromo vysoký stupeň výstrahy erupcie a sopka ešte stále dymila ako besná. Ak budem mať niekedy trochu času, skúsim video aj odtiaľ.
Ijen
Ak prvá otázka bežného domáceho je na Bromo, tá druhá je buď na spomenuté duo Borobudur/Prambanan, alebo práve na Ijen. Ide o najväčšie kyslé jazero v kráteri na svete. V komplexe sa nachádza jedno z dvoch miest na svete, kde môžete pozorovať prirodzený tzv. "Blue fire" - plamene síry a opäť ide o najväčšiu oblasť výskytu tohto fenoménu na svete.
Na mieste sa síra aj ťaží a ide o najťažšiu fyzickú prácu, akú som kedy videl. Nosiči nesú 80 až 100 (a viac) kilové koše na pleciach z krátera, z ktorého bolo náročné vyjsť samo o sebe, s 3 kilovým batohom. Pri dýchaní sírových výparov. Cena za jeden kôš bolo niečo okolo 1€ (80 centov až 1,20€)...
 |
| zastúpenie: 1x Južná Kórea, 1x Portugalsko, 3x Slovensko a 2x Litva, tí vzadu sú ľudský smog |
Cesta z Malangu na miesto bola okolo 8 hodín, teda celkom dosť. Túra je to pomerne náročná, ale keď už človek zvládne Merapi, nie je to také zlé. Vždy si môžete podobne ako obézni Američania najať "rikšu", kde vás hore bude ťahať chlapec s polovicou vašej váhy. Jednoznačne to ale stojí za to - myslím to šliapanie, nie využívanie tých chúdeniec v prospech predídenia náhlej kardiálnej mekdonaldovej smrti.
Všeobecne informácie pre tých, ktorí sa do Indonézie chystajú
Platí len pre v tomto a v predošlých článkoch spomenuté miesta (prevažne Jáva a Bali), v iných častiach ako napr. Sumatra môže pri veciach ako doprava platiť niečo iné.
Jazyk: oficiálny Indonézština. Anglicky hovorí malé percento populácie, spravidla len študenti a sprievodcovia, prípadne predavači v turistických destináciách. Inak je to dosť veľký boj, stále však lepšie ako napríklad "za rohom" v Španielsku.
Peniaze: Menou je indonézska rupia a jej kurz k euru je permanentne smiešny: 1:14000-16000. Treba si užiť pocit milionára a kúpiť všetko, čo sa dá, nakoľko je to v porovnaní s našimi cenami v podstate zadarmo. Pozor treba dávať na nedostatok pigmentu, ktorým v tejto krajine svietite a spravidla je to s nálepkou "ošklbať". Ak vám niečo po približnom prepočte na eurá pripadá rovnaké ako cena na Slovensku, bude v tom kuleha. Ceny treba zjednávať, veľmi užitočné je naučiť sa základné čísla v ich jazyku a pri výbere komplexnejšieho výletu (zahŕňa dopravu, jedlo, sprievodcu,...) treba obehnúť aspoň 2-3 poskytovateľov, či majú približne rovnaké ceny a následne si vybrať toho, ktorý je najviac sympatický/najlepšie hovorí po anglicky. Prípadne - čo je najlepšie - sa spýtať domácich ak máte tú možnosť.
Doprava: Indonézia - na rozdiel napr. od Malajzie - je v turizme vysoko zabehnutá krajina a k tomu sú aj prispôsobené podmienky migrácie turistov z jedného miesta na druhé. Na väčšie vzdialenosti/z ostrova na ostrov lietajú vnútroštátne linky za dobrú cenu (30-60€), vlaky sú porovnateľné až lepšie ako na Slovensku a lístky na ne sa dajú kúpiť na internete, autobusy sú taktiež bez nejakých zásadných negatív - možno to, že preprava nimi trvá naozaj dlho. Trajekty medzi ostrovmi sú taktiež možné, ale pri lacných letenkách viac-menej zbytočné. Pozor si treba dávať pri väčších sviatkoch (Ramadan!), kde sa naplno prejaví početnosť indonézskeho národa a zostať v bode A, keď už zajtra musíte byť v bode B, pretože sa minuli lístky naozaj nie je to, čo by sme chceli.
Jedlo: Indonézia je krajina s jednou z najlepších kuchýň na svete, ak nie s tou najlepšou. Stretáva sa tam kombinácia z Indie cez Thajsko až po Čínu a výsledky v kombináciách s tou vlastnou sú naozaj skvelé. Treba si len pýtať trochu štipľavé, resp. neštipľavé, nakoľko to u nich znamená "trochu štipľavé". :-) Dobrá rada pre váš jazyk - ak vás hocikto domáci upozorní, že je niečo štipľavé, radšej to nejedzte ak na to nie ste zvyknutí. Ak totiž domáci niečo označí ako "štipľavé", znamená to, že bežnému Európanovi to odpáli všetky bunky jedného celého zmyslu (chuti) a bude plakať. Doslova. Nikdy nezabudnem ako som si v rýchlosti kupoval na vlakovej stanici hamburger. Najštipľavejšia domáca omáčka, s ktorou som mal tú česť (sambal) je asi len o dva odtiene svetlejšia ako normálny kečup - predavač sa ma spýtal, či chcem ešte jednu vrstvu - kto by nechcel viac kečupu? ... plakal som celú cestu vlakom a v ústach nič necítil ešte 3 dni. Ten smrad sa musel dobre baviť... Tú istú omáčku namiesto kečupu pumpujú aj v McDonald's, ale robia tam aj hamburgerové "žemle" z ryže a to sa oplatí vidieť. :-) Z jedál treba určite skúsiť:
Nasi goreng - národné jedlo, bez ktorého neviem žiť dodnes a aspoň raz za mesiac si ho musím pripraviť (t.j. navigujem mamku podľa inštrukcii domácich z online chatu v reálnom čase). Ide o smaženú ryžu s mäsom, zeleninou a rôznym počtom ďalších ingrediencií (t.j. múdro povedané "neviem, čo tam ide"). Ale chutí to nenormálne dobre a človek sa toho nevie pekne povedané dožrať. Jednu porciu veľkú asi ako moja hlava (teda fakt veľkú) kúpite v pouličných stánkoch za 60 centov našich peňazí.
Mie goreng - možno najlepšie "noodles" aké sa dajú na svete zohnať
Ayam goreng - resp. nasi ayam goreng je vyprážané kura (s ryžou). Zväčša obhrýzate kosť s chrumkavou kožou s nanometrom mäsa medzi nimi. A potom prečo sú takí chudí...
Ayam goreng - resp. nasi ayam goreng je vyprážané kura (s ryžou). Zväčša obhrýzate kosť s chrumkavou kožou s nanometrom mäsa medzi nimi. A potom prečo sú takí chudí...
Bakso - chuťovo úžasná polievka s chuťovo úžasnými mäsovými guľkami
Soto - ďalšia veľmi chutná polievka
Sate/Satay - typické všadeprítomné grilované mäso na špajdlách s rôznymi omáčkami od miesta k miestu
Rendang - výhlásené za najlepšie jedlo na svete, mňa osobne až tak nenadchlo
Kravský jazyk - neviem, aký je domáci názov, ale na rozidel od rendangu išlo o najlepšie mäso, aké som v živote jedol. Mal som ho na rozlúčkovej večeri s contact person, kde som jej povedal, nech mi vyberie jej najobľúbenejšie jedlo. Že je to kravský a navyše jazyk mi povedala moja zlatá lokálna dievčina až potom, ako som dojedol... Ale fakt to bolo sakra dobré. :-)
Kravský mozog a pľúca - to určite nie je to, čo treba skúsiť a mozog chutí noazaj dosť zle, resp. chuť je normálna, ale tá jelly konzistencia je naozaj zlá. Medik fascinovaný mozgom však nemohol jeden neochutnať. Pľúca sú v pohode.
Durian - ovocie, s ktorým sa u nás právom nestretnete. Smrdí to ako keby to niekto zjedol, vyvracal, znovu zjedol, strávil, vyprádznil, znovu zjedol, znovu vyvracal a naservíroval. A podobne to aj chutí... Noazaj nechápem ľudí ktorí to majú radi a pre zachovanie vlastného apetítu sa od nich držím ďalej.
Kravský jazyk - neviem, aký je domáci názov, ale na rozidel od rendangu išlo o najlepšie mäso, aké som v živote jedol. Mal som ho na rozlúčkovej večeri s contact person, kde som jej povedal, nech mi vyberie jej najobľúbenejšie jedlo. Že je to kravský a navyše jazyk mi povedala moja zlatá lokálna dievčina až potom, ako som dojedol... Ale fakt to bolo sakra dobré. :-)
Kravský mozog a pľúca - to určite nie je to, čo treba skúsiť a mozog chutí noazaj dosť zle, resp. chuť je normálna, ale tá jelly konzistencia je naozaj zlá. Medik fascinovaný mozgom však nemohol jeden neochutnať. Pľúca sú v pohode.
Durian - ovocie, s ktorým sa u nás právom nestretnete. Smrdí to ako keby to niekto zjedol, vyvracal, znovu zjedol, strávil, vyprádznil, znovu zjedol, znovu vyvracal a naservíroval. A podobne to aj chutí... Noazaj nechápem ľudí ktorí to majú radi a pre zachovanie vlastného apetítu sa od nich držím ďalej.
Bezpečnosť: Z globálneho pohľadu je Indonézia bezpečná krajina. Na turistov sú dlhodobo zvyknutí a majú ich radi. Všade sa na vás usmievajú, vítajú vás a ak treba neváhajú pomôcť. Nespočetne krát som šiel sám, aj veľmi chudobnými štvrťami, dokonca aj po tme a očividne stratený, s mobilom prípadne aj nie mojou GoPro kamerou v ruke a nikdy som ani len necítil náznak hroziaceho nebezpečenstva. Strašiak "najväčšia moslimská krajina" končí v momente, ako reálie krajiny vidíte na vlastné oči - islam je tu výrazne umiernení (opäť v porovnaní aj so susednou Malajziou) a ani zďaleka to nevyzerá tak ako to vidíme v TV na blízkom východe. Z toho, čo som spomenul už predtým, Indonézia je "unity in diversity" a tolerancia náboženstiev a rás je tu na veľmi vysokom stupni. Zároveň treba dodržiavať ich základné konvenčné pravidlá - nebyť výrazne opitý v miestach s veľa cudzími ľuďmi (alkohol je celkom ťažké zohnať - okrem Bali - a pre moslimov je zakázaný). Moslimským ženám nepodávajte ruku ak vám ju nepodá ona a neprejavujte znaky náklonnosti u nás celkom bežné ako napr. objatie. Ja som moju kontaktnú osôbku síce viackrát objal, ale len preto, že bola veľmi pekná. :-) A nenosila ani šatku na hlave, tzv. bola veľmi v 3. tisícročí prítomná moslimka. V skratke, robte len to, čo pozorujete ako normálne u miestnych a menej, ak sa vám to zdá nepohodlné. Vo všeobecnosti si pozor dávať samozrejme treba, lebo ako som mal ja šťastie môže mať niekto iný smolu. Celkovo sa však netreba príliš zbytočne obávať.
Víza: Na 30 dní je vstup bezvízový, na dlhšie ich treba - bolo to cca 50€, veľvyslanectvo je v Bratislave
Víza: Na 30 dní je vstup bezvízový, na dlhšie ich treba - bolo to cca 50€, veľvyslanectvo je v Bratislave
Záver
Tak a je to, konečne! Vravel som, že neklamem ako Elán. Na záver malý encore vo forme zoznamu:
Čo majú v Indonézii radi a treba rátať, že sa tomu nevyhnete:
Ryžu
Štipľavé jedlá
Štipľavú ryžu
Oreo
Fotky typu svojka
Fotky všeobecného typu
Ryžu
Všetky sociálne siete okrem Facebooku
Motorky
Nehorázne meškať
Štipľavé veci
Vyprážané všetko (vrátane kokosového orechu a banánov) okrem syra (na tom sa smiali...)
Chodiť bosí aj keď by nemuseli
... a to najpodstatnejšie na záver: RYŽU
Čo nemajú radi a veľmi sa s tým nestretnete:
Jesť s vidličkou a nožíkom (nožík ako súčasť príboru som videl za 5 týždňov raz)
Psov - v moslimských častiach. Radi ich mať aj môžu, sú pre nich však "haram" rovnako ako napr. prasiatka a preto na Jáve - okrem raritného psa kresťanov alebo hinduistov - hava v podstate nestretnete.
...
Zároveň treba pamätať, že jednotlivé časti Indonézie môžu byť a spravidla sú rozmanité ako Indonézia celá a môžu sa od seba radikálne líšiť - kamarát, ktorý bol na dovolenke len na hinduistickom Bali mi nechcel veriť, ako veci fungujú na Jáve so slovami "neklam, veď som v Indonézii bol". Je medzi nimi len niekoľko málo kilometrov mora, no ide o úplne iný svet. Aj to je na Indonézii krásne a jedinečné. :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára