Nakoniec to tu rozfaklím na dve časti, jedna o cestovaní po Indonézii mimo stáž a druhá o výletoch v rámci stáže ako "social program", lebo je toho proste veľa. Ten druhý bude kratší, sľubujem.
Všeobecné informácie
Indonéziu tvorí vyše 17000 ostrovov. Je to do počtu obyvateľov najväčšia moslimská krajina na svete. Už len táto informácia odradí výrazné percento nádejných cestovateľov, pritom je to ako argument "proti" absolútny nezmysel. Okrem islamu sú tu aj ďalšie náboženstvá: protestanti, katolíci, hinduisti, budhisti,... Kostol vedľa mešity. Indonézia skrátka vie dať naozaj dobrý argument vo forme reálne fungujúcej spoločnosti tomu, čo tu v podstate všetci politici - od Kotlebu cez Fica až po Sulíka (zoradené zostupne podľa stupňa dementnosti) - tlačia ľuďom do hlavy a to nemožnosť kompatibility kultúr - v tomto prípade islamskej kultúry s tou Európskou, resp. kresťanskou. Národné motto Indonézie je "Unity in Diversity" a viac ani nie je treba dodať - platí to doslova pre všetko, s čím sa v krajine stretnete: Od spomenutých náboženstiev, cez ľudí ako takých až po základné veci ako je jedlo.
Prvý kontakt s Indonéziou mi pripadal takto: Ak by mi niekto povedal, že tých cca 14 hodín som letel v super-raketopláne budúcnosti rádovo "veľa" svetelných rokov a pristál som na inej planéte, kde jediné, čo je zhodné s našim svetom sú ľudia - a aj tí vyzerajú úplne inak (#noracism) - tak by som tomu bez momentu váhania uveril. Až natoľko je tam oproti nášmu svetu všetko iné a pomenovania "náš svet" a "ich svet" je v tomto prípade naozaj namieste. Nakoľko je toto tu veľmi dlhé, viac všeobecných informácii ako jedlo, peniaze, kultúra a iné reálie v tom ďalšom článočku.
 |
| Vpredu mešita, vzadu kostol |
Prvý kontakt s Indonéziou mi pripadal takto: Ak by mi niekto povedal, že tých cca 14 hodín som letel v super-raketopláne budúcnosti rádovo "veľa" svetelných rokov a pristál som na inej planéte, kde jediné, čo je zhodné s našim svetom sú ľudia - a aj tí vyzerajú úplne inak (#noracism) - tak by som tomu bez momentu váhania uveril. Až natoľko je tam oproti nášmu svetu všetko iné a pomenovania "náš svet" a "ich svet" je v tomto prípade naozaj namieste. Nakoľko je toto tu veľmi dlhé, viac všeobecných informácii ako jedlo, peniaze, kultúra a iné reálie v tom ďalšom článočku.
Jakarta
Jakarta bola len medzizastávka na úrovni letiska a aj to mi stačilo. To, ako sa človek potí už len z bytia som už spomenul v predošlom texte. Zo všetkého vyzdvihnem len dve perličky:
1.) Na letisku sme na ďalší let čakali pomerne dlho, prihovorila sa k nám jedna staršia pani a spolucestujúci sa s ňou snažil komunikovať s tými piatimi frázami, ktoré sa dovtedy naučil. V určitom momente si porovnávali bankovky - domáce rupie a nezamenené eurá. Kurz indonézskej rupie k euru je +-jeden tisíc 1:15000. Teta trvala na tom, že on si nechá jej 1000vku na pamiatku, pre šťastie. Horšie bolo, že trvala aj na tom, že ona si nechá 50€ bankovku, lebo sa jej páčila. Vysvetliť jej, že je to bezmála milión jej peňazí bolo naozaj náročné.
1.) Na letisku sme na ďalší let čakali pomerne dlho, prihovorila sa k nám jedna staršia pani a spolucestujúci sa s ňou snažil komunikovať s tými piatimi frázami, ktoré sa dovtedy naučil. V určitom momente si porovnávali bankovky - domáce rupie a nezamenené eurá. Kurz indonézskej rupie k euru je +-jeden tisíc 1:15000. Teta trvala na tom, že on si nechá jej 1000vku na pamiatku, pre šťastie. Horšie bolo, že trvala aj na tom, že ona si nechá 50€ bankovku, lebo sa jej páčila. Vysvetliť jej, že je to bezmála milión jej peňazí bolo naozaj náročné.
2.) Nekonečne dlho sme čakali v relatívne malom priestore na náš ďalší let. Spolucestujúci sa opakovane zamýšľal nad tým, ako je to možné, že letisko v Jakarte je také malé. Nejako mu to nesedelo. Asi o 5 minút 12 pred odletom vyšlo najavo, že čo sa zdalo ako väčšina letiska bol len jeden gate jedného terminálu, konkrétne prvého, a náš let bol síce z čísla rovnakého gatu, ale z terminálu č. 3, kam ak sa chcete dostať si treba zobrať autobus. A tak sme zistili, že to letisko predsa len nie je také malé... Ešteže Indonézania vždy so všetkým meškajú, aj s letmi, inak by sa výlet skončil skôr ako sa začal... (môžeme rátať spolu: šťastie po prvýkrát). Paradoxne by som tento fail nepripísal ani tak našej blbosti, aj keď zohrala významnú rolu, ako skôr absolútnej neschopnosti kohokoľvek na letisku v základnej angličtine vysvetliť, ako sa máme dostať na správne miesto.
Yogyakarta
"Jogja" bola prvou a veľmi logickou zastávkou. Ide o mesto známe hlavne ako mesto študentov - stáž tu je taktiež veľmi dobrý nápad a mať tú možnosť, neváhal by som ani sekundu. Zaujímavé je, že Yogyakarta je ako jediné miesto v rámci Indonézie, kde sa zachoval v určitej forme sultanát. Celkovo ide asi o najväčšiu lásku spomedzi všetkých miest v Indonézii. Kombinácia zaujímavého, tak "akurát" rušného mesta a prítomnosť svetovo unikátnych pamiatok takpovediac na dosah ruky.
Chronologicky šiel výlet takto:
1. deň: poobedie s našou zlatou local girl, večer Malioboro
2. deň: Borobudur
3. deň: Sultan Palace + Prambanan
4. deň: Merapi
Kam určite ísť:
Malioboro - 5th Avenue, Champs-Élysées, Obchodná,... Najrušnejšia ulica mesta čo do počtu obchodov a pohybu ľudí. Navštevovať počas dňa v porovnaní s večernou atmosférou v podstate nemá zmysel - platí najmenej trojnásobne, ak je obdobie Ramadánu (jesť sa môže len keď Slnko nie je na dohľad). Obchodníci vás lákajú do svojich obchodov najmä vedomosťami o Európe, niektorí aj o Slovensku. Jeden dokonca vedel o značnej časti histórii a napr. aj o rozpade Československa. Vo svojom obchode vám spravidla ponúknu čaj. Kúpil som tu klasický indonézsky suvenír - batik.
Borobudur - najväčšia budhistická stavba na svete. Aj keď sa to môže niekomu zdať na každom
poschodí to isté, dá sa tam fascinovane motať hodiny. Už len pohľad z chrámu na okolie je úžasný, nieto pohľad na chrám samotný. Aj keď ide vraj o najnavštevovanejšiu pamiatku v Indonézii, vždy sa dalo v rozumnom čase počkať, kým ľudia odídu a danú časť si pokojne pozrieť/odfotiť. Výlet sme spojili s východom slnka nad džungľou kúsok od chrámu, zabralo to celé doobedie a po príchode "domov" sme boli tak nejako unavený a zvyšok dňa oddychovali a strávili s miestnymi. Borobudur je z mesta vzdialený asi 40km a je výhodné si výlet tam - resp. dopravu dohodnúť s nejakou lokálnou "cestovkou", ktorá je na každom rohu.
Prambanan - najväčší hinduistický chrámový komplex v Indonézii. Ide skutočne o komplex, ktorý sa skladá z "hlavného stanoviska" a potom z ďalších, vzdialených niekoľko desiatok metrov až kilometre. Celkovo sme sa tam krížom-krážom nachodili asi 11km, ale určite to stálo za to. Človek tam nevie, kam sa pozrieť/ísť skôr, či fotiť, kamerovať alebo sa len pozerať. Výhodou je, že vzdialenosť z mesta je len nejakých 20km a chodí tam autobus MHD - konečná zastávka - takže dopravenie sa sem je jednoduché a lacné.
 |
| Koče, autá, motorky aj Baťa. Malioboro. |
Borobudur - najväčšia budhistická stavba na svete. Aj keď sa to môže niekomu zdať na každom
poschodí to isté, dá sa tam fascinovane motať hodiny. Už len pohľad z chrámu na okolie je úžasný, nieto pohľad na chrám samotný. Aj keď ide vraj o najnavštevovanejšiu pamiatku v Indonézii, vždy sa dalo v rozumnom čase počkať, kým ľudia odídu a danú časť si pokojne pozrieť/odfotiť. Výlet sme spojili s východom slnka nad džungľou kúsok od chrámu, zabralo to celé doobedie a po príchode "domov" sme boli tak nejako unavený a zvyšok dňa oddychovali a strávili s miestnymi. Borobudur je z mesta vzdialený asi 40km a je výhodné si výlet tam - resp. dopravu dohodnúť s nejakou lokálnou "cestovkou", ktorá je na každom rohu.
 |
| Borobudur. |
Prambanan - najväčší hinduistický chrámový komplex v Indonézii. Ide skutočne o komplex, ktorý sa skladá z "hlavného stanoviska" a potom z ďalších, vzdialených niekoľko desiatok metrov až kilometre. Celkovo sme sa tam krížom-krážom nachodili asi 11km, ale určite to stálo za to. Človek tam nevie, kam sa pozrieť/ísť skôr, či fotiť, kamerovať alebo sa len pozerať. Výhodou je, že vzdialenosť z mesta je len nejakých 20km a chodí tam autobus MHD - konečná zastávka - takže dopravenie sa sem je jednoduché a lacné.
Kam ísť podľa zváženia:
Merapi - Sopka - jedna z najaktívnejších v celej Indonézie - vysoká takmer 3000 metrov. Fyzicky išlo jednoznačne o 2 najťažšie dni v mojom živote. Prvý deň ráno nižšie spomenutý Palác sultána, na to 11km v Prambanane, zbalenie sa a o 22:00 sme vyrazili k sopke. Dorazili sme o polnoci - šlo sa tam autom tak dlho, že po určitom čase som bol presvedčený, že nás unášajú na jeden zo scenárov drám a hororov. Výstup sme začali o 1:00 ráno druhého dňa, nech sme tam pred východom Slnka. Pôvodne som očakával ľahkú túru, niečo na štýl neskôr spomenutého Mt. Bromo. Určite nie typ, kde v polovici stretnete pamätnú tabuľu tých, ktorí pri tomto výstupe zomreli... 3 hodiny šliapanie v tme, kde vidieť len malý úsek osvetlený baterkou, hodina brodenia sa v sopečnom piesku po kolená (a čínsky turista v sandálkach...), polhodina lezenia po skalách až k vrcholu, kam to bez pomoci rúk vyjsť nešlo. Bežecké tenisky s otvorenými členkami a sieťkovým vrchom. Sopečný piesok, skaly... Vo viacerých momentoch som mal veľké šťastie, že som to vôbec prežil - ako hrozbou pádu, tak kardiáneho zlyhania (šťastie po druhýkrát). Aspoň tak mi to pripadalo. :-) Objektívne ide cca o stredne náročný výstup - skúsený austrálsky "lezec", ktorý bol s nami už čo-to po svete poliezol nám však povedal, že na kardio záťaž to bolo náročnejšie ako japonská Fudži.
 |
| Vrchol. |
Tak, ako tam bolo náročné vyliezť, tak to stálo za to pri východe Slnka. Sopka svoj aktívny status pripomína stálym vypúšťaním dymu (na fotke "hmla" vľavo). Zároveň išlo o prvý dôkaz, že aj v Indonézii môžete stretnúť mínusové teploty. Celkovo nezabudnuteľné momenty aj pohľady, a aj keď dosť vysoké percento času som neveril, že za fyzickú deštrukciu tohto typu som dokonca zaplatil, určite by som išiel znovu.
Sultan Palace - keď si niečo nenaštudujete dopredu, je to také "meh", v podstate ako v každom múzeu. Toto je veľmi rozsiahle a nachádza sa tam toho mnoho a mnoho pekného. Zhoda akéhokoľvek exponátu s našou kultúrou je nulová, a o to je to zaujímavejšie.
Ubytovanie: V Yogyakarte sme bývali prosterdníctvom couchsurfingu. Prvýkrát som tam naplno videl, akí sú - vedia byť - ľudia v Indonézii. Naša "ubytovateľka", v ktorej dome sme bývali, nás vyzdvihla na letisku, priviedla k nej domov, zobrala nás hneď po príchode na obed, ukázala a odporučila miesta, poradila a dala všetky potrebné info o každom výlete. V jeden večer nás spolu s jej kamarátmi vzala von do typickej indonézskej "krčmi" a dodnes to rezonuje ako jeden z najpríjemnejších večerov vôbec. Spätne to bolo ďalšie obrovské šťastie (po tretíkrát).
Malang po prvé
Do Malangu sme sa dostali vlakom - zohnať naň lístok bol oveľa väčší problém, než sme si pôvodne mysleli. Bol totiž Ramadán a vtedy domáci cestujú jedna radosť do miest svojho narodenia. Nakoniec nám naši milovaní domáci couchsurferi pomohli a do Malangu sme sa dostali (šťastie po štvrtýkrát). Tu prišiel ďalší dôkaz toho, že keby sme my tu v Európe aspoň z polovice tak milí ako oni tam, žilo by sa nám krajšie. Vlak do Malangu prišiel o 5:00 ráno a vyzdvihol nás môj hosťovský "brat" - človek, ktorý mi zabezpečuje ubytovanie počas obdobia stáže. Zobral nás k nemu domov, kde som zložil tašky a s jeho kamarátom nám okamžite bez váhania pomohli naplánovať celý zvyšok výletu - obvolávali kamarátov z častí a ostrovov, kam sme sa chystali (o šiestej ráno), hľadali najlacnejšie ceny hotelov v indonézštine, dávali cenné tipy kde a kam. Kvôli strate domácej (t.j. slovenskej) SIM karte som nevedel potvrdiť platby banky za hotely cez SMS. Čo urobili domáci? Zaplatili to za mňa s tým, že keď sa vrátim späť do Malangu na obdobie stáže, vrátim im to. Následne sme sa vyspali, potom sme sa išli všetci spolu najesť a večer na vyhliadku mesta (cca 20km od mesta). Treba podotknúť, že bolo obdobie pred stážou - neboli povinní urobiť ani jedno z toho, čo urobili plus bol so mnou +1 človek, ktorý v Malangu stáž dokonca vôbec ani nemal. Pre Európanov až absurdné je, že to všetko robili ako absolútnu nezištnú samozrejmosť. Už ani neviem, či to mám rátať ako ďalšie šťastie, alebo to v tej Indonézii proste tak chodí... Nakoniec nám pomohli s miestnymi kúpiť autobusové lístky smer Bali a dali na nás pozor, kým sme boli preč.
Bali
Nasledovné má zmysel len v angličtine tak dúfam, že chápu všetci. Legenda Karl Pilkington v jeho "An Idiot Abroad" bol v jednej časti v Číne a, samozrejme, navštívil aj Veľký čínsky múr, v angličtine The Great Wall of China. Karl je vo všeobecnosti charakteristický tým, že kde väčšina populácie vypľúva dušu od nadšenia, on zachováva stav "not impressed". Čínsky múr tak na základe svojho dojmu premenoval z "Great" na "The Alright Wall of China." Ak to posunieme do roviny analógie, dokonale to platí pre ostrov Bali v kontexte Indonézie. Je to fajn, ale určite sa dá - a to pomerne ľahko - nájsť aj lepšie a ani zďaleka to nie je také "great" ako som odvšadiaľ počul. Je to alright.
Bali je globálnym reprezentantom toho, čo ponúka Indonézia ako celok. Nie je mi celkom jasné, prečo sa práve tento ostrov stal tak populárnym ako sa stal a hľadať to po internetoch veľmi zmysel nemá - možno preto, že tam prevažuje hinduizmus nad islamom a tak ide pre západný svet o tolerantnejšie prostredie, teda aspoň si to myslia. Vo všeobecnosti však dnes platí, že na Bali ide každý preto, že tam idú/boli všetci ostatní. Platí však, že ak vám Bali z nejakého dôvodu nevyhovuje, v Indonézii je ďalších 17000 ostrovov a minimálne na polovici z nich nájdete to isté, ak nie lepšie. Ja som to lepšie našiel hneď niekoľkokrát. Zároveň išlo z celej Indonézie o najnepríjemnejších ľudí na úrovni domácich - v momente, keď vidia, že ľudia sú zo západu, t.j. sú bieli, kričia po vás, ťahajú vás k svojmu stánku a doslova vám vnucujú kúpiť si ich produkt, nech je to hocičo. Ak odmietnete, dokonca sa urazia lebo vy ste bieli = bohatí a je drzosť povedať nie. Ceny sú taktiež v porovnaní so zvyškom Indonézie vyššie.
Na Bali sme šli z Malangu autobusom. Nakoľko nám vodič ani nikto iný nerozumel ani ň, v zmysle zachovania si statusu "perplex potato" sme vystúpili skôr ako sme mali a skončili sme tak v taxíku, ktorý nás musel zobrať cez pol ostrova - ešteže stál nejakých 10€. Po príchode do mesta Lovina sme sa ubytovali v komplexe domčekov, ktorý patril veľmi milej rodine a vyhľadali nám ho kamaráti v Malangu. Bolo to cca 7€ na noc, čo je na Bali veľmi dobrá cena, navyše s veľmi dobrou lokalitou. Zvyšok prvého dňa sme len oddychovali, poobzerali sa v okolí a na pláži, kde sme si aj dohodli prvý výlet.
Druhý deň sme skoro ráno šli loďkou na more, kde sme pri východe Slnka pozorovali delfíny - toto mesto je známe hlavne nimi a bolo to naozaj skvelé. Odtiaľ sme šli s tou istou loďkou šnorchlovať. Potom sme si prenajali skúter a nim sa šli pozrieť do blízkych kúpeľov.
Tretí deň
Na tretí deň prišiel jeden z highlightov celého cestovania - šnorchlovanie na Menjangan island a zároveň jediný dôvod, kde sa plne uplatňuje všetko to ospevovanie Bali. Dostať sa k ostrovu chvíľu trvá, ale jednoznačne to stojí za to. Okrem prekrásnych koralov a veľkého počtu rôznych druhov rýb som videl aj korytnačku a mal veľké šťastie vidieť aj žraloka. Síce bol v dostatočnej vzdialenosti, nie maximálnej veľkosti a rýchlo vzal plutvy na plecia, no aj tak to bolo úžasné - trochu sa báť a tak sa tešiť. Koraly siahali od pobrežia asi 30 metrov a pokračovali do až hrôzu naháňajúceho zrázu, kam od určitej hĺbky nesiahali ani svetelné lúče. Ten pohľad by mal zažiť a oceniť každý. Uvedomiť si, že v porovnaní niečoho tak úžasného ako je oceán je človiečik len maličké nič, ktoré mu aj tak nesmierne škodí. Pri brehu občasne plávajúci plastový odpad, ktorý je v poslednom období nesmiernym problémom (nielen) Bali, zamrzí ako máločo.
Bali je globálnym reprezentantom toho, čo ponúka Indonézia ako celok. Nie je mi celkom jasné, prečo sa práve tento ostrov stal tak populárnym ako sa stal a hľadať to po internetoch veľmi zmysel nemá - možno preto, že tam prevažuje hinduizmus nad islamom a tak ide pre západný svet o tolerantnejšie prostredie, teda aspoň si to myslia. Vo všeobecnosti však dnes platí, že na Bali ide každý preto, že tam idú/boli všetci ostatní. Platí však, že ak vám Bali z nejakého dôvodu nevyhovuje, v Indonézii je ďalších 17000 ostrovov a minimálne na polovici z nich nájdete to isté, ak nie lepšie. Ja som to lepšie našiel hneď niekoľkokrát. Zároveň išlo z celej Indonézie o najnepríjemnejších ľudí na úrovni domácich - v momente, keď vidia, že ľudia sú zo západu, t.j. sú bieli, kričia po vás, ťahajú vás k svojmu stánku a doslova vám vnucujú kúpiť si ich produkt, nech je to hocičo. Ak odmietnete, dokonca sa urazia lebo vy ste bieli = bohatí a je drzosť povedať nie. Ceny sú taktiež v porovnaní so zvyškom Indonézie vyššie.
Na Bali sme šli z Malangu autobusom. Nakoľko nám vodič ani nikto iný nerozumel ani ň, v zmysle zachovania si statusu "perplex potato" sme vystúpili skôr ako sme mali a skončili sme tak v taxíku, ktorý nás musel zobrať cez pol ostrova - ešteže stál nejakých 10€. Po príchode do mesta Lovina sme sa ubytovali v komplexe domčekov, ktorý patril veľmi milej rodine a vyhľadali nám ho kamaráti v Malangu. Bolo to cca 7€ na noc, čo je na Bali veľmi dobrá cena, navyše s veľmi dobrou lokalitou. Zvyšok prvého dňa sme len oddychovali, poobzerali sa v okolí a na pláži, kde sme si aj dohodli prvý výlet.
Druhý deň sme skoro ráno šli loďkou na more, kde sme pri východe Slnka pozorovali delfíny - toto mesto je známe hlavne nimi a bolo to naozaj skvelé. Odtiaľ sme šli s tou istou loďkou šnorchlovať. Potom sme si prenajali skúter a nim sa šli pozrieť do blízkych kúpeľov.
 |
| Východ Slnka na mori. (delfínov nehľadať) |
Na tretí deň prišiel jeden z highlightov celého cestovania - šnorchlovanie na Menjangan island a zároveň jediný dôvod, kde sa plne uplatňuje všetko to ospevovanie Bali. Dostať sa k ostrovu chvíľu trvá, ale jednoznačne to stojí za to. Okrem prekrásnych koralov a veľkého počtu rôznych druhov rýb som videl aj korytnačku a mal veľké šťastie vidieť aj žraloka. Síce bol v dostatočnej vzdialenosti, nie maximálnej veľkosti a rýchlo vzal plutvy na plecia, no aj tak to bolo úžasné - trochu sa báť a tak sa tešiť. Koraly siahali od pobrežia asi 30 metrov a pokračovali do až hrôzu naháňajúceho zrázu, kam od určitej hĺbky nesiahali ani svetelné lúče. Ten pohľad by mal zažiť a oceniť každý. Uvedomiť si, že v porovnaní niečoho tak úžasného ako je oceán je človiečik len maličké nič, ktoré mu aj tak nesmierne škodí. Pri brehu občasne plávajúci plastový odpad, ktorý je v poslednom období nesmiernym problémom (nielen) Bali, zamrzí ako máločo.
Štvrtý deň
Behali sme po Bali hore-dole na skútri, pričom sme zastavovali najmä pri vodopádoch, ktoré mám vo všeobecnosti veľmi rád.
Gili, Lombok a Surabaya
V živote som vracal asi dvakrát a na vracanie mi bolo tiež približne dvakrát. Raz z druhého spomenutého som mal tú česť práve na "rýchlolodi" z Bali na Gili ostrovy - cítil som každú vlnu a intenzitou mi tak zle ešte nikdy nebolo. Asi málo pijem. Gili, je asi jedno, ktorý ostrov z trojice, je dokonalý príklad toho, čo som spomenul - je tam lepšie ako na Bali asi z každého smeru. Pláže a more porovnateľné až lepšie, turistov podstatne menej, domáci sú rovnako príjemní ako v iných častiach Indonézie, resp. nie sú vôbec takí drzí ako na Bali a ceny za všetko sú oveľa nižšie.
Z Gili sme sa na Lombok dostali loďou a odtiaľ sme leteli do Surabaye, kde mal stáž spolucestujúci. Mesto síce je pri mori, ale postihuje ho rovnaký osud ako Jakartu - je to dusné peklo. Opäť mi veľmi pomohli domáci, z letiska ma odviezli až na autobusovú stanicu, odkiaľ som šiel späť do Malangu.
Malang po druhé
Na ceste zo Surabaye bola pekelná zápcha (tá na ceste) a nejako sa mi podarilo vybiť si mobil do vypnutia, čo bol trochu problém. Okrem študentov, ľudí vzdelaných vysokou školou pod 30 a ľudí zameraných na turistov nehovorí v Indonézii po anglicky prakticky nikto. Zrazu som vystúpil na autobusovej stanici v relatívne malom pokojnom meste, ktoré bolo plné bežných ľudí, nespadajúcich ani do jednej zo spomenutých kategórii. Kým v turistických oblastiach sa na vás pozerajú s rutinnou vidinou zárobku, tu na vás zazerajú skôr v zmysle, či ste sa nepomýlili. :-) Ľudia dobrí od periostu sa na vás usmievajú a majú až radosť, že v ten deň videli "bieleho". Jediný spôsob, ako nezostať stratený nielen v preklade, bol v mobile - kontakt na môjho "stážového brata", ktorý ma mal na stanici vyzdvihnúť. Prešiel som asi 2 ulice, kým som natrafil na obchod. Kúpil som si tam kolu a nejaké keksíky - čo som aj tak potreboval - nech to nevyzerá trápne, a potom som tam s veľkým šťastím narazil na dve dierky v stene, ktoré ma spasili. Odpoveď na prvú vetu článku - čo robiť - je teda, na prekvapenie mnohých, násjť zástrčku. Trvalo asi ďalšiu hodinu a pol, kým som bol vyzdvihnutý, ale na to si v Indonézii tak nejako zvyknete a celkovo je to ešte slušný čas. Deň na to začala už opísaná stáž.
Toľko k dvojtýždňovému cestovaniu pred stážou. Zvyšok vrátane Bromo, Ijen a iných miest, jedlá, ktoré treba skúsiť, pár užitočných rád k cestovaniu a širšie všeobecné všeobecno v poslednom článku o Indonézii.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára