Letná stáž vol. 1: Indonézia

Nasledujúci opis vychádza zo skutočností odohrávajúcich sa v lete 2016.

Sakra, to už je 2018? To, že si presne pamätám doslova dni a týždne s tým, čo sa počas nich udialo, a to z roku 2016, hovorí dosť o tom, čo to boli za dni a týždne. V rámci prokrastinácie sa teda pozrime, čo to bolo zač.

Ako to funguje? 

Ak vás nezaujíma, akým sposobom medické stáže v zahraničí fungujú, tento odsek môžete pokojne preskočiť... Ako medici z LF UK v Bratislave máme už kde-tu spomenutú organizáciu Bratislavský spolok medikov, ktorý práve v tomto čase dosahoval vrchol svojej produktivity a coolovosti. Po odchode dnešných šiestakov z vedenia to nejako zdochlo, ale to je jedno. Tento spolok je súčasťou celonárodnej organizácie, ktorú voláme SloMSA - na tejto úrovni sa to už navonok prezentuje ako úplne seriózna vec, ktorá by mala mať aj nejakú váhu vo verejnom živote. Mala by, našťastie nemá. Má zato svoje stretnutia so všetkou byrokraciou, ktorú si možno predstaviť. Hlavnou náplňou týchto stretnutí je trhnúť rekord v opitosti a to každý deň a večer a medzifakultne si pomerať pipíky, ktorý zo spolkov čo urobil lepšie. Ako som mohol platiť reálne peniaze za takto premrhané víkendy sa dnes chápe už len ťažko. No, dosť bolo hejtíku, lebo mi sem ešte prídu plakať nejaké postavičky obdobne ako pri článku o Martine. Jedinou naozaj využiteľnou časťou SloMSA ako organizácie (narozdiel od lokálnych spolkov) je práve jej časť o zahraničných stážach a tam robia ľudia super robotu (a že sú, teda aspoň v minulosti boli, spravidla z Martina!) - ako pre zahraničných, ktorí chodia sem, tak pre študentov, ktorí idú von. No a SloMSA je potom súčasťou celosvetovej organizácie IFMSA, ktorá je vraj najväčšou študentskou organizáciou na svete - tam už ľudia robia také srandy, že na 10 rokov prerušia štúdium len preto, aby mohli v tejto organizácii niečo robiť. Takýmto spôsobom je to postavené a funguje - veľa veľa zbytočného, ale aj užitočné a práve to umožňuje, že človek môže ísť do Indonézie a ľudia z Indonézie napríklad aj na Slovensko. A to je dosť cool. Človek potom zbiera počas roku body za školské aj mimoškolské aktivity a čím vyššie sa umiestní v celkovom poradí, tým skôr si vyberá stáž a teda tým väčší má výber.

Prečo Indonézia?

Odpoveď by mohla byť jednoduchá. Pre toto:

A post shared by @yurajurik on Nov 19, 2016 at 6:22am PST

Počas tejto stáže som bol po druhom ročníku. Trvanie je jeden mesiac - júl alebo august. Stáže sa delia na výskumné a klinické a na tie klinické sa u nás chodí až od 3. ročníka. Išlo teda o výskumnú stáž a tých spravidla nie je na výber veľa (preto človek potrebuje veľa bodov). Súvisí to s tým, že môžeme mať len toľko stáží, koľko vieme sami na oplátku ponúknuť - a vieme, že na Slovensku má výskum bilanciu prepoteného saka, -600 mega a karatistu Plau-chana a viac k tomu asi ani netreba. Ďakujeme veľmi pekne za ešte viac dosratú republiku. Na výber teda boli nasledovné krajiny: Mexiko, Indonézia a dve Európske - mám pocit, že Španielsko a niečo ako Litva. Európa odpadla hneď, lebo veď tam sa dostanem oveľa ľahšie v podstate hocikedy. Mexiko ako stáž vychádza v konečnom dôsledku veľmi draho - letenka, žitie a bytie a celkovo ma to nejako nelákalo. Za to Indonézia, to bol taký vnútorný wau popud a je všeobecne známe, že aj keď letenka do Ázie nie je lacná (stále snáď aj o polovicu lacnejšia ako do Mexika), život tam je pre Európana aj z takej zaspatejšej krajiny ako je Slovensko podstatne lacnejší. O tom nižšie.

Nasledujúce časti nie sú zoradené chronologicky, ale podľa dôležitosti z medicínskeho pohľadu:

Stáž

Na stáž som si vybral tri preferenčné mestá a tri preferenčné témy, o ktorých som chcel robiť môj výskum. Dostal som sa do mesta štvrtého a téma mi bola priradená piata v poradí. My life in a nutshell. Nakoniec to však vypálilo tak super - ako pridelené mesto, tak aj téma výskumu - že človek by si až myslel, že je to osud, keby to nebola blbá šťastná náhoda. A že tých šťastných náhod počas toho mesiaca bolo až-až...

Mesto

Nakoniec som bol pridelený do "malého" mesta menom Malang s počtom obyvateľov asi ako dvakrát Bratislava + všetci my cpčkári v nej. Vysnená Jakarta odpadla a v konečnom dôsledku som nemohol byť radšej. Prečo stážovať mesiac v Jakarte nie je dobrý nápad človek zistí hneď, ako tam vystúpi z lietadla. Teplota tam je v tomto období vysoko febrilná ( spravidla 40+°C), čo by bolo ešte fajn, lebo veď junák od Nových Zámkov ako reprezentant juhu je na podobné stavy (t.j. teploty v lete do/okolo 40°C) celkom zvyknutý. Na čo ale zvyknutý nie som je vlhkosť vyššia ako tá priemerná na koncerte Justina Biebera. Ok, to nebolo dobré prirovnanie lebo veď vlhkosť vzduchu som myslel. Ale naozaj, táto zložka vám robí zo života také peklo, že po pár minútach vás unavý aj dýchanie a ukrutne sa potíte len z faktu, že ste. Navyše, doprava v Jakarte je hrozná, jedna z najhorších na svete a vo všeobecnosti ju domáci opisujú ako ženu - nedá sa žiť bez nej, ani s ňou. Takže okrem kúl hlášky "mesiac som stážoval v Jakarte" tam teda moc výhod nie je. Na druhej strane Malang je mesto pokojné, vo vnútrozemí (hodinu od mora), takže narozdiel 40°C a vlhkosti 3000 tam je počasie ako u nás - vlhkosť tá istá a teplota do 30°C.

Malang

Nemocnica

Samotná nemocnica bola vo veľkom počte faktorov o dosť lepšia ako väčšina tých našich - čo celkom prekvapí. Hlavný rozdiel je, že nemajú budovy do výšky, kde nastúpim do výťahu a vyveziem sa (a občas aj zaseknem - ahoj Ružinov), ale majú komplexy budov "po dĺžke" - teda rozťahané prízemné budovy. Kým som prišiel každé ráno na moje oddelenie, trvalo to chôdzou aspoň 7 minút. Vo všeobecnosti ide o otvorené priestory, prítomné sú záhradky, každé oddelenie má nejakú farbu - zelená, oranžová,... pričom farby menia každý rok. Pre pacientov hrá hudba a celkovo atmosféra je oveľa lepšia ako v tom klasickom post-komunistickom štýle, ktorý stále prevláda u nás. Každé oddelenie má vlastného farmaceuta a "nutritionist" - človeka, ktorý je zameraný na výživu pacientov. Celkovo to, čo u nás robí doktor+sestrička robí tam asi 5 až 6 ľudí.  

Keď som doma povedal, že idem na stáž do Indonézie, mama sa ma spýtala, že aké očkovania potrebujem. Thug life Juraj povedal, že žiadne a hneď ako prišiel na stáž, bol pridelený na infekčné oddelenie. :-) Z nášho pohľadu to nie je až také zlé, ale z pohľadu tropickej krajiny je to už trochu problém. Keď si totiž otvoríte knihu mikrobiológie, takmer pri každom mikróbiku nájdete, že maximálnu škodu, akú vie napáchať, pácha práve v trópoch. Nakoniec bol boh mikrobiológie ústretový a ja som počas celého pobytu nedostal ani len cestovateľské prehánky a búrky (Enterotoxigénne E. coli 0:1 Juraj). Dokonca je vysoko suspektné, že medzi stážistami začnúc od jedného Portugalca (s ktorým som býval) sa rozmohla horúčka, a vôbec nie tá sobotnajšej noci. Táto má viac kúl názov, volá sa dengue, a pri troche smoly vie človek na ňu aj skonať. Symptómov bolo dosť, komárov ešte viac a ja som bol viac-menej v pohode. Zaujímavé. Horšie bude, ak vo mne drieme nejaký latentný bordel a rožky vystrčí až o pár rokov. Ale veď čo, i ragret nathin'.

Čo sme robili

Na oddelení som bol s Američankou Jenny a vidieť nás spolu kráčajúc chodbami nemocnice bol pre bežných domácich dvojitý šok, nakoľko to bola edícia black&white. A kým vidieť belocha je pre nich v týchto "menších" mestách celkom vzácne, vidieť černocha je maximálna rarita. Jenny je z New Yorku a je to super dievča o ročník vyššie, ktorá bola práve nabitá informáciami z patológie, čo sa mne ako v tom čase klinickému analfabetovi veľmi hodilo. Predmetom nášho výskumu bolo pozorovať hygienické návyky zamestancov a na záver to zhodnotiť. Celkovo nič moc, ale to kúl na tom bolo, že sme deň čo deň boli na inom oddelení a tak sme toho videli oveľa viac ako hocikto iný - vrátane tých, ktorí boli na klinickej stáži. Videl som tak choroby a pacientov, akých na Slovensku neuvidím pravdepodobne nikdy, v desiatkach. Nemocnica bola teda v konečnom dôsleku pre nás veľmi dobrá a vzhľadom na to, že som ešte za sebou nemal žiadnu kliniku to v podstate ani nemohlo byť lepšie.

Cestovanie a social program počas stáže

"Cestovanie" sa vzhľadom na viaceré skutočnosti udialo pred samotnou stážou a nie po nej. Na to by mohol byť však celý článok, resp. niekoľko článkov, ale na tento blog to veľmi nepatrí a zakladať blog iný, keď cestujem raz za rok, zmysel veľmi nemá. Napriek tomu sa tam udialo toľko a toľko zaujímavého, že je škoda to nespomenúť/nezosumarizovať. Takže teraz neviem čo robiť a už na štyri riadkov trepem o ničom. Nah, už aj bez toho je to tu veľmi dlhé, skúsim teda zbúchať niečo ako part 2, zameraný len na toto. Dám tam aj podstatne viac fotiek, prípadne videjko, aké tu ešte nebolo a info, ktoré by vás mohli motivovať navštíviť túto prekrásnu krajinu. 

Ubytovanie

Na stážach sa spravidla býva buď na internáte, v študentských bytoch, alebo u tzv. hosťujúcich rodín. V Malangu to bol posledný spomenutý prípad - boli to zväčša lekárske rodiny. Vo všeobecnosti platí, že v Indonézii chudobnejší študovať medicínu nemôžu, lebo štúdium je spoplatnené podobne ako v USA. Výsledok bol, že som spolu so Španielom a spomenutým Portugalcom nebýval v hosťovských izbách, ale rovno v hosťovskom dome. Vedľa bol ich vlastný dom, pred ním tri autá, motorky. Celá štvrť s asi desiatimi ulicami vytvárala akési menšie mesto v meste. Konce ulíc boli doslova zabarikádované od ostatných susedných častí mesta (ktoré boli výrazne chudobnejšie) a do štvrte viedla len jedna príjazdová cesta s vrátnicov a strážnikmi. V dome mal každý svoju izbu a celkovo tam bolo všetko, čo má moderný nadštandardný dom v Európe (vrátane nášho typu záchoda, za to najväčšia vďaka - v tomto prípade na základe geografie Alláhovi) - teda vo všeobecnosti to tam bolo lepšie ako u nás doma. A to bol len dom hosťovský... Jedinou nevýhodou bolo, že nakoľko to bola de facto milionárska štvrť ("milionár" v našej mene, v tej indonézskej som bol nakrátko milionár aj ja :-) a každý tam mal aspoň 2 autá, vôbec tadiaľ nechodila MHD a tak sme museli chodiť taxi-motorkou do aj z nemocnice každý deň. Pred odchodom nás rodina pozvala na večeru do najlepšej reštaurácii v meste. Bolo nás päť - my traja, syn a jeho rodičia. Len čistá voda stála cca 20€. Blbé bolo, že sme nevedeli, či to budú platiť oni alebo my, lebo ak my, tak by som si dal tak maximálne tú vodu a aj to by bolelo... Mali sme si objednať, tak sme to riskli a keď nakoniec prišiel spoločný učet na nejakých 700€, indo-otec vytiahol kreditku, odpil si z drinku a zaplatil to ako McMenu za 7€.... 700€... Jedna večera... Ako som spomínal vyššie, mnoho vecí v Indonézii bolo v rámci opisu "luck as fuck". Už len fakt, že sme nemuseli predať obličku za dva chody jedla bola jednou z nich. To, že sme také jedlo mohli ochutnať, bola samozrejme ďalšia. :-)

Príjazdová cesta

 

Čo to celé vyšlo? 

Hneď ako som si Indonéziu vybral, ľudia sa na mňa pozerali štýlom "uuu, niekto si to môže dovoliť". Veľmi som nechápal. Dovtedy som nebol takmer nikde, takže pár eur sa za roky kde-tu nazbieralo. Základný poplatok pre stáže od IFMSA je u nás 350€ - zarátané je ubytovanie na mesiac (čo sa fakt oplatí všade, kam idete) a aspoň jedno jedlo denne. Tento poplatok za spomenuté platí pre všetky krajiny - či už idete na stáž do Česka, Poľska, Brazílie či Indonézie. To som ešte dokázal pokryť sám. Vo všeobecnosti platí, že pri cestovaní do Ázie je najväčšia "pálka" letenka. Letel som prvýkrát v živote, trasa Budapešť - Dubaj - Jakarta, spolu do nejakých 14 hodín na ceste tam. Keď už, tak poriadne, nie? Hlboká žilová trombóza intensifies. Spiatočná letenka (to je akože spolu tam aj späť) stála pod 500€, čo je celkom fajn cena. To zaplatila mama, ktorá kvôli zdravotným problémom nepracuje, z úspor, so slovami, že takéto niečo si môže dovoliť len raz. Život tam aj s cestovaním, suvenírmi, jedlom a so všetkým možným za 5 týždňov - a to už je dnes len hrubý odhad - vyšiel na niečo okolo 400€ - to zaplatil otec, ktorý vtedy normálne pracoval. To len na doplnenie obrazu, aby sa vedelo, že zúčastniť sa takéhoto niečoho raz za čas môže aj niekto, kto nie je ani zďaleka bohatý. :-)