Ako medicína začala byť aj pekná

Krátky fun fuckt na úvod: Váš mozog sa veľkosťou od 5. roku života už takmer vôbec nezmenil. Škoda, že u niektorých nielen veľkosťou...

Učenie sa na skúšku z anatómie bola vážne sranda a človek sa konečne niečo zaujímavé naučil. Aspoň z toho, čo ho baví. Ja uvediem pár príkladov, ktoré ma zaujali, na ukážku, že nie všetko je len zlé a nudné. Nervovú sústavu som sa učil seriózne, tak o nej si dovolím trocha zaMUDrovať:

   

1.) Tak napríklad nerv v uchu, ktorého meno si už nepamätám, má spojku s nervus vagus (blúdivý nerv), ktorý okrem mnohého iného (mnohého, mnohééého iného) robí aj to, že tlmí činnosť srdiečka a vďaka spomenutému hlavne u detí hrozí pri silnej facke po uchu zástava srdca, čo nie je zrovna dvakrát to, čo by ste chceli pod stromček. V knihe je ako posledná veta morálne poučenie, že aj pre toto nie je bitie správny výchovný prostriedok. Skôr by som povedal, že treba vedieť, kam mieriť... Napríklad taký musculus gluteus maximus toho znesie dosť a tiež je to obľúbená výchovná destinácia s podtitulom "Päť a dvadsať". Nech sa naučia, smradi malí! A teraz seriózne:

V skratke: Ak ste blbí a bijete svoje dieťa, môžete ho zabiť "obyčajnou" fackou.

.

Poučenie: Nebite deti po ušiach! A radšej ich nebite vôbec. Celkovo, radšej nebite nikdy nikoho...

2.) Hovoriac o blúdivom nerve, podobný efekt má prehĺtanie. Každý vie, čo je to hltan, kde asi cirka je a čo robí. Už nie každý vie, že má tiež pekný relationshit s týmto nervom, čo je pre jeho správnu funkciu, samozrejme, nevyhnutné. Trávenie vo všeobecnosti tlmí činnosť srdca a vecí okolo. Čo sa ale stane, ak sa snažíme prehltnúť príliš veľké sústo potravy? Hltanu sa to nepáči, a svoje podráždenie prenáša na všetko naokolo ako žena v čase, keď sa zbavuje svojho starého endometria, no a jedným z nešťastníkov naokolo je aj nervus vagus. Ten je chudáčisko pod takým stresom, že to prenesie na srdiečko a dokáže inhibovať jeho činnosť až tak, že ho úplne zastaví. A to prosím pekne my, hrdinovia so skúškou z anatómie, voláme vagová smrť. Aspoň kým neprejde ten týždeň, kým to zabudneme a už nás nebude baviť machrovať s ničím.

V skratke: Ak ste nenažraní, môže vás to zabiť oveľa skôr a rýchlejšie ako obezita. 

Poučenie: Papajte pomaly a pri prehĺtaní, čo sa objemu týka, skutočne platí, že menej je niekedy viac.

3.) Modelová situácia: Brutálne ste si buchli píšťalu o roh postele. Začnete si ju šúchať (ani neviete prečo) a do toho nehorázne hrešiť (to viete prečo až moc dobre). Niekto naokolo vás pokarhá za slovník a povie vám, že vám to aj tak nepomôže. Omyl. Pomôže! Dokonca oboje!

Píšťala má svoj predný okraj krytý len tenkou vrstvou tkaniva a nie je nijako spešl chránená. Okostica, ktorá je bohato inervovaná (aj za samotnú kosť) je veľmi blízko povrchu a to je vysvetlenie, prečo to tak sakra bolí. Ale to nie je to zaujímavé. Zaujímavé je, ako sa bolesť prenáša, ako ju pociťujeme, ako sa prejavuje a ako sa dá tlmiť. V tomto prípade sa jednak v samotnej okostici (periost(eum)), ale napríklad aj v koži, ktorá ho kryje, podráždia senzitívne receptory, na ktoré sú napojené vlákna neurónov v mieche. Signál teda smeruje odtiaľto do miechy a odtiaľ "plynulo" smerom hore do mozgu. V mozgu sa nachádza samozvaný kráľ a regulátor všetkých informácií, ktoré prichádzajú "zvonka" (zvonka nielen ako zvonka, ale aj zvonka ako mimo mozgu, teda vlastne aj zvnútra) smerom do mozgu (tzv. senzitívne/aferentné informácie). Jediný rebel, ktorý naňho kašle a vôbec sa mu nespovedá je čuch so svojou dráhou, ktorá ho obchádza a dáva mu tak najavo, aby sa držal pri zemi, že ani on nie je všemocný. Mimo čuchu ale, čo sa týka tohto typu informácií, dá sa povedať, že všemocný naozaj je. God, trepem tu o ňom už šiesty riadok a ešte som ho neuviedol, takéto foajé... Dámjapáni - thalamus. 

Ok, takže istou dlhou ascendentnou dráhou miechy (dlhou, lebo je dlhá a ascendentnou, lebo ide smerom hore) sa dostanú informácie z miechy do thalamu. To, čo som tu splietal vyššie, sa dá zhrnúť tak, že thalamus je hlavný regulátor prichádzajúcich informácii - akýsi vrátnik, ktorý rozhoduje, čo pôjde na stôl šéfovi vyššie a čo je kravina. Šéfa vyššie predstavuje mozgová kôra* - "orgán civilizácie", ako ho pekne označil chlapík, ktorého meno si nepamätám. Mozgová kôra je okrem mnohého iného (a to stále vieme o nej len máličko) aj miesto, kde si veci uvedomujeme. Aby som to nenaťahoval, škodoradostný thalamus si povie o informácií, že píšťala bola práve dobre narazená niečo ako "Oooh, this one's good," a prepustí túto informáciu vyššie, do tzv. senzitívnych kôrových oblastí, čo je moment, kedy si uvedomíme bolesť ako reakciu organizmu, že niečo nie je v poriadku. 

Všetko doteraz popísané trvá asi zlomok zlomku sekundy (diplomatická kľučka k tomu, že neviem presný časový údaj - who cares - proste veľmi rýchlo, obľúbené je ale číslo šírenia vzruchu 120 m/s, aj keď ide o maximálnu rýchlosť len v určitých prípadoch nervových vlákien, v mnohých iných sa informácie v porovnaní s touto rýchlosťou "vlečú" - v každom prípade sa to vždy dá charakterizovať ako "hneď" - pozor na vyjadrenie "okamih" - mihnutie okom a teda zapojenie okohybných svalov je proces, ktorý vyžaduje nervový vzruch, ktorý musí byť teda rýchlejší ako samotné mihnutie oka... Ok, už zase trepem.

Vyššie som spomenul, že informácia prechádza plynulo. Niektoré vlákna však neprejdú miechou "plynulo", ale končia sa v nej na tzv. interneurónoch. Čo sú to zač je vysvetľovať zbytočné, zaujímavé ale je, že majú inhibičný (tlmivý) účinok na prenos informácie do mozgu. Stimuláciou týchto interneurónov sa inhibujú tie neuróny, ktoré môžu za to, že nás to bolí. No a ako ich stimulovať? To je na tom to najlepšie. Stimulujú sa dráždením senzitívnych kožných dotykových receptorov presne v tej časti tela, ktorú sme si udreli, teda v tomto prípade na píšťale! Ak by tomuto náhodou niekto nepochopil - bolesť sa dá zmierniť (utlmiť/inhibovať) naozaj tak, že si miesto, kde nás to bolí, pošúchame alebo pofúkame. Dobré, nie? Inak oficiálne sa to volá "segmentálna inhibičná interakcia senzitívnych signálov", keby mal niekto záujem. Nám ale stačí vedieť, že niečo si pošúchať alebo pofúkať naozaj funguje!

No a čo spôsobí to, že si pri tom tak dobre zanadávame, prípadne poplačeme? Za to môže tzv. limbický systém, čo je stelesnenie všetkých krás nervovej sústavy. Limbický systém zodpovedá za riadenie nášho správania a emócií v odpovedi na prichádzajúce informácie - v tomto prípade na príchod informácie, že sme sa udreli je odpoveď výber použitia nevyberaného slovníka. Zaujímavé je, že bolo dokázané, že nadávky pomáhajú inhibovať bolesť lepšie ako obyčajné, pobúrenie nespôsobujúce slová, resp. že prostredníctvom nadávok je bolesť možné inhibovať a prostredníctvom obyčajných slov nie. (Geniálny pokus Fuck vs. Fridge, ktorý robili okrem iných aj slávni MythBusters). Ako to presne funguje nevieme, ale je jasné, že limbický systém spolupracuje s centrom reči v mozgovej kôre, ktorá selektívne na základe špecifického podnetu vyberie slovo Fuck a nie Fridge (a ak výber slova vedome zmanipuluje, pozmení a vyberie Fridge namiesto žiadaného Fuck, chcený výsledok - úľava -  sa nedostaví), následne nahlas vyslovíme samotné "FUCK!", cez sluchovú dráhu sa nám to dostane opäť do mozgovej kôry, uvedomíme si, že sme to povedali a neznámym spôsobom sa spustí tzv. suprasegmentálna (centrálna) inhibícia bolesti. No a nie je úžasné, že to funguje práve na tie "zakázané" slová a nie na tie nudné? Ja to hovorím stále, aj nadávky sú slová, prečo ich diskriminovať a odtláčať na okraj spoločnosti slovnej zásoby? Prečo ich radšej neintegrovať, ale otáčať sa im chrbtom a opovrhovať nimi? To si hovoríme ľudia?! STOP slovnému rasizmu, boha! A teraz vážne... možno ak by boli také obyčajné, stratili by svoje čaro, napr. aj to inhibičné. :-)  

Zhrnutie: Ak vás niečo bolí, pokojne si to pofúkajte a dobre si pritom zanadávajte. Je jedno, čo si myslia iní, vy viete pravdu - je dokázané, že to pomáha.  

_____
* Je úžasné, ako v tele funguje všetko viac-menej hierarchicky a funkciu tkaniva x reguluje tkanivo y, ktoré je postavené nad ním. Čo ale urobí mozgová kôra, keď stojí na vrchole všetkého a nad ňou nie je nikto? Spasené ovečky by to určite brali ako dokonalý argument, že je riadená bohom. Ouki douky, ale kto/čo potom riadi boha? No, ale, nie to som chcel... Boh síce je taký macher, že nebo a zem stvoril v úplnej tme (tak to často krát aj vyzerá) a až potom povedal "Buď svetlo" (a Maxwell sa len nonšalantne zasmial), ale na to, ako to vyriešila mozgová kôra sa jednoducho nechytá. Je to na ďalší samostatný článok, ako je to geniálne, ale svojim spôsobom to vystihuje jedno slovo: Autoregulácia. Alebo ako by povedal istý nekomerčný raper, som sám sebe pán.   

To by bolo všetko z prvého dielu nášho sajens okienka alias spravil skúšku, hrá sa tu na ynteligentného. A keďže ma baví viac vecí a tento blog držím viac-menej v tých medicínskych súvislostiach, tuto je niečo nové, len tam ešte dokopy nič nie je... ale bude!