Lekárska chémia

U mňa v poradí prvá skúška. Lekárska chémia prebieha v období jedného - letného semestra v prvom ročníku a predstavuje akýsi predkrm druháckej biochémii. O biochémií ešte neviem dokopy nič, ale mám pocit, že veľa toho aj tak spoločné mať nebudú.

O predmete:  Tento predmet je totiž z 90% učivo, ktoré sme sa učili na prijímačky (a teda väčšinou aj na strednej škole) a zvyšných 10% je nadstavba, niečo nové, aby sa nepovedalo, že sme na vysokej škole a robíme presne to isté, čo na strednej. Je to trošku s hyperbolou, ale v podstate je to tak. Príklad z praxe: Na strednej sme sa učili, čo je to dizmutačná reakcia s príkladom. Na vysokej sme si povedali to isté s iným príkladom a (aby sa nepovedalo) sme si k tomu dali aj katalyzátor reakcie (SOD - superoxiddizmutáza). That's it. That's all. Predmet aspoň, keď už nič iné, v priebehu semestra nijako neškodil a ani nebral nejaké väčšie množstvo času - nestresoval veľkými zápočtami, pretože (bio)chémia na fakulte funguje na systéme, že test sa píše na každej hodine pred laboratórnou časťou. Na biochémií je vraj držať takéto týždenné tempo "čiastkových zápočtov" celkom makačka (looking forward to it), na týchto vylepšených prijímačkách to bola viac-menej pohodová záležitosť, na ktorú sa spravidla stačilo učiť deň/večer pred chémiou. Otázky na každom teste boli navyše vždy z daného celku "tvorivých otázok" určených na skúšku, dostupných na stránke ústavu, a preto to bolo nielen výrazne jednoduchšie, ale človek bol vlastne určitým spôsobom aj donútený učiť sa na skúšku v priebehu celého semestra. Tento systém mi osobne vyhovoval oveľa viac ako keby celý semester nič nerobím a raz/dvakrát sa musím nárazovo učiť a stresovať na veľký zápočet. Nieže by som pri učení sa na skúšku nejako zúročil to, že som sa učil aj cez semester, ale aspoň som vždy vedel, čo sa ide robiť v labáku. Jeden by neveril koľko ľudí aj po opakovanom predvedení nedokáže nasledovať pomerne jednoduchý sled krokov na obsluhu spektrofotometra... (to som len chcel zamachrovať, že ja som to vedel). Chémiu sme mali v piatok o 7:30 a trvala 3 hodiny - najskôr teoretická časť, potom sa prešlo do labáku, kde sa na úvod písal spomínaný test a potom sa robili jednotlivé cvičenia. Blbé bolo, že za tri hodiny nebola žiadna prestávka a pri utekaní na histológiu, ktorá prebiehala hneď na to v druhej budove nebolo nič nezvyčajné, že človek sa dostal prvýkrát k jedlu okolo jednej, čo môže byť pre niekoho normálne*, ale ja bežne v takej situácii začínam celkom zomierať. Najväčšou blbosťou ale boli bezkonkurenčne protokoly - vypísať si treba všetko doma a na samotnej hodine sa "len" vypíšu namerané hodnoty, urobia výpočty, nakreslia grafy a napíše sa záver. Trvá to v priemere asi tak 5 hodín a blbé na tom je, že protokoly si nemôžete v pokoji napísať doma ako na strednej, ale musíte ich mať hotové, skontrolované a podpísané na konci danej hodiny. Tým som chcel povedať, že si ich nemôžete odpísať od spolužiačky v pokoji, ale musíte ich odpísať od spolužiačky v zhone a časovej tiesni. Tak mi treba, aj tak by som to robil týždeň na to 10 minút pred začiatkom hodiny... Ešte sa to dá aj tak, že si protokol spravíte sami, ale... Nah. No a najväčšia blbosť týchto blbostí? Je tak veľká, že Hlave 22 sa smeje do záložky - zmysel samotných protokolov. On totiž žiaden nie je. Kým na biofyzike obdobné protokoly boli vyžiadané aspoň na skúške a tam sa tvárili, že to celé k niečomu bolo, na lekárskej chémii sa nikto netajil tým, že sú vám úplne k ničomu. Naša vyučujúca to na konci prebehla, či sú všetky podpísané, niekam dala fajku, že to mám a splnil som jednu z podmienok na skúšku a ďalej som si  ten zošit mohol strčiť akurát tak... do poličky. Keď už hovorím o podmienkach, jednou bola prezentácia o vybranej téme. Okrem toho, že to bolo celé zbytočné budem na tento predmet z tohto hľadiska spomínať v zlom hlavne kvôli tomuto. Odovzdať prezentáciu na CD? Seriously?  Prečo nie rovno na diskete? Veď ten ich počítač aj tak vyzeral, že bežal na Windows 97... Prednášal som   posledný, moja prezentácia samozrejme (ako jediná) spustiť nešla, USB kľúč som použiť nemohol (pravdepodobne ak by sa použil hardware vyrobený po roku 2000, všetko by skolabovalo) a milované Neurotransmitery som tak musel prednášať na trápnej alternatíve, ktorú som zbúchal za 10 minút o pol tretej ráno, deň predtým...

O skúške: Change is life, povedal si tento predmet, a tak formu svojej skúšky často mení.  Nie v chronologickom poradí, ale najskôr bola skúška písomná aj ústna, potom len ústna, potom len písomná, potom zase písomná aj ústna, potom zase len ústna a momentálne je (zase) len písomná - čo je pre väčšinu dobre, lebo ten predmet proste nie je stavaný na ústnu skúšku, ale osobne by som si radšej pokecal... Ako inak, prihlásil som sa na hneď prvý (a jediný) predtermín, 20. mája, mysliac si, že tzv. tvorivé otázky (a príklady) sú všetko, čo na skúšku treba. Zároveň som tak celkom nechápal, čo všetci okolo toho toľko stresujú, veď to vyzeralo easy - oveľa ľahšie ako príjímačky, "zopár" otázok a je to. Aj sa mi to zdalo nejako podozrivé, že skúška na medicíne nemôže byť taká jednoduchá, aj keď je to len prvý ročník, ale nemal som veľmi čas o tom uvažovať. Asi dva dni na to som sa dozvedel, že tretinu testu tvoria "abcd" otázky, ktoré dopredu nie sú zverejnené a (opäť) to bude tak staré dobré Tipos BINGO. Časom som celkom začal chápať, prečo ostatní tak panikárili a v určitom momente sa mi zdal pravdivý aj výrok, ktorý som dovtedy (a odvtedy) naplno odmietal, a to, že skúška z chémie je ťažšia ako z biológie. Správnejšie by bolo "menej predvídateľná", a aj to len z jedného pohľadu. Nad faktom, že do skúšky zostával v tom čase nejaký týždeň, na poslednom cviku sa hovorilo v duchu "no, kde sú tí, ktorí idú o týždeň na skúšku, tí nám to povedia, lebo sa to už učili", pričom som dokopy ešte nič nevedel, som sa ku podivu (aj k môjmu vlastnému) skôr smial ako panikáril/zúfal. Asi mi to celé prišlo až tak absurdné, že sa nad tým dalo len smiať...

 Potom prišli 4 dni a 3 noci učenia sa, asi 10-15% otázok som nestihol, knihu som si (tak, ako všetci odporúčali) prečítať nestihol tiež (ani raz, nie to ešte dvakrát)  no a potom som sa vybral na skúšku. Tá ešte aj prebiehala tam kde moje prijímačky - v Malej posluchárni. Fujtajb. Z celej skúšky si, v dôsledku potlačenia a vytesnenia zlých spomienok, pamätám len toľko, že na ceste do spomínanej Malej posluchárne som si fakt brutálne buchol a rozrazil ruku o tie stalinoidné dvere, čo sú cestou. Modrinu som mal ešte na skúške z angličtiny... Na teste som z tvorivých našťastie vychytal všetky tie, ktoré som sa učil, s príkladmi som našťastie nikdy väčší problém nemal (čím menej písmen a viac čísel, tým lepšie) a tie "abcd" otázky, o ktorých som dobre že nie do skúšky ani nevedel, tak... to bolo naozaj zlé. Okrem toho, že som fakt ľutoval, že som si neprečítal tú blbú knihu (čo by naozaj dosť pomohlo) to spôsobilo, že som sa potom (až do zverejnenia výsledkov niekedy navečer) cítil fakt zle - nie preto, že by to bolo ťažké a preto som to nedal, ale že to bolo fakt ľahké a napriek tomu som to asi nedal. Môj pocit tesne po tejto skúške by sa dal veľmi presne opísať parafrázou jednej repliky z úžasného filmu About Time: Bola to katastrofa. Ako Titanic. S tým rozdielom, že neprežil nikto. Žiadni zachránení, žiadne ženy, žiadne deti, dokonca ani Kate Winslet, všetci mŕtvi...

Nakoniec ale, tak, ako to v rozprávkach nebýva, zlo vyhralo nad dobrom, a ja som skúšku z chémie na vlastné prekvapenie napísal len o niečo horšie ako na známku študentov z krídla Bifľomoru, pričom mi na ňu chýbalo pár trápnych bodov. Zaujímavé bolo aj zapísanie si známky, kde som príslušného docenta hľadal pocitovo dlhšie ako som sa učil na samotnú skúšku.

Čas na prípravu: Tak ako celý letný semester, tak aj skúšky na jeho konci som statočne podcenil (okrem angličtiny), a preto som sa chémiu učil v čistom čase - spomenuté 4 dni a 3 noci. Podstatné sú tie noci, a preto viac-menej súhlasím s verejnou mienkou, ktorá prichádzala od starších spolužiakov, že na túto skúšku v "pohodovom tempe" stačí týždeň.

Literatúra: Lekárska chémia (Jana Muchová a kolektív) - jedna pre dané potreby zbytočne hrubá kniha ("tá zelená")                
                   Lekárska chémia, laboratórna časť (Marta Hrnčiarová a kolektív) - "aha, tie protokoly sú napísané na počítači a vytlačené v tejto knihe... Čo s toľkým časom, ktorý študenti medicíny majú? Jasné! Nech si ich všetky ručne prepíšu do zošita!" ...iné uplatnenie som nenašiel. ("tá oranžová")

Materiály na tento predmet od starších je asi to najlepšie, čo môžete mať. Dá sa to aj bez nich, ale s nimi vám to zožerie asi o 3/4 menej času (!) a tým sa výrazne zníži výskyt jazvičiek na vašom myokarde, ktorých vznik si tento systém vyslovene pýta. Osobne som dostal "full výbavu", takže som ušetril nielen tony času, ale aj peniaze - okrem spomenutých dvoch kníh vypracované tvorivé otázky, vypočítané príklady a ešte dokonca aj tie prekliate protokoly (najväčšia pomoc pri kreslení grafov; mám pocit, že bez toho, aby som mal predstavu, ako to má vyzerať, by som v tom labáku sedel ešte teraz). Aďka, you don't know the greatness you are. :)) 

Sumár: Lekárska chémia je predmet, ktorý nie je lekársky. Niečo si poviete, niečo sa dozviete, všetko aj tak zabudnete a všetko, vrátanie lámania chlebíka, príde aj tak až na biochémii. Nechápem, ked je biochem taký smrťák, prečo nie je rozdelená do pokojnejšieho tempa na tri semestre so začiatkom namiesto tejto chémii, lebo ak popísať tento predmet jedným slovom, tak - zbytočný. Síce počas semestra a vlastne aj na samotnú skúšku nemal žiadne extra nároky, určite viac liezol na nervy ako bol užitočným.

 ___________________________________

* - pozdravujem do ďalekého Bangkoku :-)