Imunológia

Tak ako všade inde, pri imunológii obzvlášť platí: Buc to dáš, alebo nedáš...

Sme sa pobavili a teraz zbežne o predmete, ktorý tak ako neexistoval cez semester, príjemne prekvapil pri príprave na skúšku.

O predmete:

Netreba si nič nahovárať, na imunológiu vo všeobecnosti proste nie je čas. Už aj fyziológia má čo robiť, aby sa nestratila v tieni biochémii a ak si zoberieme náplň osnov, biochémia až nepekne prestreľuje na úrovni jej reálneho úžitku a to sa odzrkadľuje najmä na imunológii, nakoľko sa človek aspoň ako-tak snaží držať tempo aj s fyziológiou. Ak si teraz porovnám, koľkokrát reálne využijem informácie zo 100 strán naučených z biochémie a 100 strán z imunológie, imunológia vyhráva v pomere, ktorý sa dá označiť ako veľký nepomer. V dôsledku nastavenia systému človek bez nadpriemernej motivácie nemá veľmi čas chodiť na prednášky a z cvík si obyčajne pamätá toľko, že tam dočiahne fakultná Wi-Fi. Spätne ide pravdepodobne o najväčšiu škodu za takmer polovicu štúdia. Ono ani tie cviká by neboli zlé, keby sa namiesto sústredenia koľkokrát za sebou musím povedať slovo kináza, aby to bolo biochemicky správne, sústredím na veci, ktoré sa tam preberajú. Jeden semester ubehne ako H2O a imunológia je fuč. Čím viac sa približuje (pred)termín z biochémie alebo fyziológie (len zopár kajšmetke si dá prvú imunológiu), tým viac prechádza imunológia dostratena. Človek sa k nej potom dostane buď v druhej polovici júna, augusta alebo v zime.

Teória všetkého na úrovni ľudského organizmu hovorí o neuro-imuno-endokrinnom systéme, ktorý de facto tvorí to, čo sme a umožňuje nám fungovať od molekulárnej úrovni až po tú komplexnú ako organizmus. Umožňuje nám žiť. Trojica, niečo ako Otec, Syn a Duch Svätý, len naozaj. Práve imunitný systém tak tvorí 1/3 z toho najdôležitejšieho, bez neho by sme ďaleko nezašli a jeho znalosť aspoň do určitej miery je pre lekára vitálna. Keď u pacienta vyvoláte anafylaktický šok, ťažko sa bude vysvetľovať, že to ste sa na imunológii nestihli naučiť, lebo ste sa práve učili štvrtý enzým piateho cyklu, o ktorom ste už nikdy viac nepočuli. Imunológia nie je len cez semester zanedbávaná, ako skúška podcenená, ale mám pocit, že aj vážnosť jej nevyhnutných poznatkov je výrazne degradovaná (kokos, takúto vetu by nedal ani Laci Borbély - darmo, okres Nové Zámky má talent). Keď sa už človek prebrodí cez všetky CDčká a "neutopí sa v mori cytokínov" (-prof. Šimko, prednáška z patfyz, 2017), vyselektuje si to podstatné a začne si dávať veci do súvislostí, v podstate na každej, alebo každej druhej strane knihy si uvedomí: "Wuuu, ale toto je mega dôležité vedieť." Dokonalou ukážkou šplechnutia imunológie do xichtu, že to nebolo len tak zo srandy, je bezprostredne v ďalšom semestri patofyziológia hneď na prvom reálnom cviku s témou Zápal, kde bez znalostí z imunológie vidíte len stromy, ako rastú v lese. Autoimunitné reakcie, transplantačné rejeckie, AIDS,... je len malá vzorka imunologických otázok na skúšku z ďalšieho veľkého predmetu 3. ročníka, patológie.   

O učení sa:

Imunológia má jednu paralelu s biochémiou, resp. spadá do spektra predmetov, ktoré v sebe majú logiku, ktorá sa dá pochopiť a nie len bezducho naučiť. V prvom rade má z celkového počtu informácii slušné percento balastu. Má základ pojmov, ktoré treba proste vedieť (pomer tak 1:20 voči biochem) a potom má svoje gro, ku ktorému kým sa človek dostane sa musí učiť, učiť, nechápať, učiť a potom to zacvakne. Všetko dáva zmysel a študent po odpitvaní oného balastu sa vie pozrieť na krásu podstaty daného predmetu. Problémom môže byť, že práve ten balast sa pamätá ľahšie ako to podstatné a človek potom pri otázke na skúške splieta, ako je škrečok jediný cicavec, ktorý nemôže dostať anafylaktický šok (true story). Čas, ktorý na skúšku treba, je veľmi diskutabilný, doposiaľ snáď najviac. Mne všetci tvrdili týždeň, ale to mám pocit, že sú buď geniálni, alebo sa na to tým klasickým, veľmi populárnym a mne nepochopiteľným spôsobom "imunola? veď na čo... *hodenie rukou*" vydefekovali. Osobne by som povedal, že v ultra mode aspoň 10-12 dní, pričom v normálnom tempe dva týždne a viac vôbec nie je na škodu, práve naopak.

O skúške:

Skúška sa skladá z testu, ktorý má muptiplčojs časť a tvorivú časť. Po ňom je ústna časť, kde sa ťahajú tri otázky z troch celkov (no shit Sherlock). Test začína o 7:30, ja som do nášho imunologického domčeku, kde sa písal, dorazil o 7:27. Ľudia tam čakali na chodbe, takže pohoda. Nikoho z nich som nepoznal ani že z videnia, ale veď kto pozná celý ročník, nie? Tak čakáme, čakáme, je cca 7:37 a už mi to začalo byť divné, lebo spolužiačka mi deň predtým povedala, aby som tam prišiel skôr, lebo test dávajú písať aj pred 7:30. 7:37 a nikoho nikde. Hmm, test dávajú písať skôr ako o 7:30... Zrazu sa tí ľudia čakajúc so mnou začali o niečom baviť, z čoho jasne vyplynulo, že sú to zubári (asi o dentíne, mám pocit, že zubári sa vždy bavia o dentíne, veď o ničom inom sa moc nedá :-)). Tak som sa cez nich prebrodil, zaklopkal na dvere, otvorila mi vyučujúca a z mojej strany to vyzeralo asi takto:

Oni ten test už totiž dávno písali a ja som vraj už nemohol. Kúl. Nastúpila variácia syndrómu rybky z Nema a nastal moment: "A teraz čo?" Našťastie o 8.30 písali test zahraniční študenti, tak som si ho struhol s nimi. Nakoniec to bola ešte výhoda, lebo tento test sa písal na ústave v miestnosti s hodnotiacim skenerom, kde ho hneď šupli a výsledky som mal skôr ako tí, čo písali o 7:30 a potili krv na chodbe. Na ústnej časti som potiahol 3 pomerne ľahké - logické - otázky, ale tým, že som ich vyrozprával pomerne rýchlo, zostalo dosť času. Blbé bolo, že to boli otázky, z ktorých sa dala vetviť v podstate celá imunológia a že ju aj pani docentka Shawkatová, ktorá je ale veľmi milá osôbka a skvelá skúšajúca, aj rozvetvila. Skončil som odpovedať dlhšie ako na biochémii a anatómii dokopy, ale taký dobrý pocit som zo skúšky ešte nemal.   

Ako sa učiť:

Pri imunológii je asi najväčší problém a žrút času nájsť si spôsob, ako sa ju učiť, aby to dávalo zmysel. Už som niekde spomínal, že je jedno, ako vysoko je predmet logický, daný ústav si vždy musí zanechať istý stupeň nelogickosti. U imunológii je práve v "usporiadaní" otázok na skúšku. Ak sa to človek učí postupne tak ako idú v rade, systém si až pýta, aby to nedávalo zmysel a aby ste to nepochopili ako celok. Preto si to treba zoradiť do logického poradia tak, aby to ten zmysel dávalo. Pri tomto mi pomohla kolega Horváth, ktorú som najprv nepočúval (čo tiež malo svoju výhodu), ale potom som s menšími úpravami nasledoval odporúčanú cestu. Pri súčasných otázkach na skúšku, ktoré sa dajú stiahnuť na stránke ústavu  teda odporúčam pri učení nasledovať takto:

Zo začiatku sa naučiť prvých cca 12 otázok, aby človek nabral aspoň hrubý náčrt všeobecného prehľadu, o čom to celé je. Väčšina z toho už bola kde-tu počutá, videná a naučená, takže zlé to je len preto, že je to začiatok učenia sa na skúšku. Potom treba začať skákať v poradí otázok, prichádza fáza učenia sa nevyhnutnej bázy vedomostí pre pochopenie podstaty imunitnej reakcie a tak celej imunológii. Dobré je naučiť sa HLA-molekuly v B sekcii, k tomu T a B lymfocyty s ich membránovými antigénmi. Čistá smrť tie antigény aj bez prirodzených zabijakov, ale keď už o nich hovoríme, tak zídu sa aj tie, takže aj NK-bunky. Potom príde časť, kde to viac-menej zacvakne - Exogénna a endogénna dráha prezentácie proteínových antigénov. K tomu už len prihodiť Komplement, čo je vysoko logický a ľahko zapamätateľný celok (aj keď sa na prvý pohľad veľmi nezdá) a cytokíny, ktoré ako sú nepríjemné na učenie, tak sú dôležité v medicíne ako celku. K tomu doplniť zápal a hotovo, podstata imunológie je tam. Potom dokopať tých pár otázok z prvého celku, ktoré doplnia už chápaný obraz (alebo sú úplne mimo), druhú polovicu druhého celku, čo je viac-menej klinika, metódy využívané v imunológii. Tretí celok sú imunopatogenetické mechanizmy a to je medicína. Vysoko sa oplatia poznatky z predošlých celkov a koho nebaví ani toto, je pravdepodobne na zlej škole.

Záver:

Imunológia je vo večnom tieni kreditovo dôležitejších predmetov a bežne na ňu zostáva príliš málo času, aby človek pochopil dostatok (potrebných) informácií na celkovú pozitívnu spomienku na tento predmet a ostáva čas len na "spravenie skúšky". Je to zároveň aj dôvod, prečo keď niekomu poviete, že vás imunola bavila, tak vo väčšine prípadov na vás nechápajúc pozrú s odkazom, aby ste už nefetovali. A to je večná škoda - keď už nie z čisto subjektívneho dojmu krásy logiky predmetu, tak určite z objektívnej potreby imunológie v lekárskej praxi. Osobne mi z neznámeho dôvodu zatiaľ práve imunológia prišla ako najkrajšia. Možno je to práve z dôležitosti, ktorú v sebe má a ktorá je systémom potláčaná. Možno kvôli logike, ktorú nie všetci pri učení pochopia, resp. skôr v snahe "mať skúšky" nemajú čas ju pochopiť. A to je zlé, lebo každá vysoká škola, medicína obzvlášť, by nemala byť o spravených skúškach na subjektívne písmenko vychádzajúce zo šťastia a faktorov typu kto sa ako vyspal, či stihol ráno kávu a podobne, ale o reálne získaných vedomostiach a odnesení si toho podstatného. Takže, milé deti, imunológiu nepodceniť, venovať jej čas, hlavne ju pochopiť a pochopiť aj jej význam v medicíne. A to aj za cenu napríklad pokazeného augusta. Ako mi raz povedal kamarát, čo teraz podpisujem a trikrát podčiarkujem: "Ono sa to nezdá, ale imunola je sakra dôležitá."