Jeden deň Ivana Denisoviča...

...na medicíne.

Náročnosť Šuchovho života s tým medickým sa dá neraz zrovnať. Poďme sa teda nachvíľku zahrať na väzňa číslo 854.

Popísaný ja typický školský deň nemenovaného medika druhého ročníka LF UK. Spomenuté predmety a prednášky sú ilustračné a nezhodujú sa so žiadnym školským rozvrhom. Fakulta s gulagom pre istotu porovnávaná nie je, pretože sa autor bál miestami až zarážajúcich podobností. Príbeh, postavy v ňom vystupujúce a zobrazované udalosti sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto zámerná:

05:40 - Nope. Tú biochémiu si už neprečítam, budem dúfať, že to na teste nebude... 

06:00 - Oficiálny budík číslo 1. - Nope. 

06:03 - Oficiálny budík číslo 2. - Nope. 

06:05 - Opakovanie oficiálneho budíku číslo 1. - Nope. Nope. Nope.

06:08 - Opakovanie oficiálneho budíku číslo 2. - Prečo si toto robím? Sám sebe?! Dnes pôjdem spať skôr!

06:15 - Budík číslo 3. Prebudím sa z mikrospánku, ktorý som chytil počas polospánku od 06:08 s presvedčením, že už som hore. 

06:18 - Zistím, ako sa volám, kde sa nachádzam a čo by som mal v najbližších minútach robiť.

(Ak je o 7:30 prednáška, najčastejšie tu môj program končí návratom do REM fázy a pokračuje niekedy, keď je Slnko v prijateľnom uhle na oblohe, resp. keď to Slnko aspoň na tej oblohe vôbec je. Ak je o 7:30 cvičenie, deň pokračuje tak, ako je opísaný)

06:20 - Vypnem poistný budík. Dorazím do kúpeľne a snažím sa urobiť aspoň niečo preto, aby som nespôsobil ujmu na estetickom zdravý všetkým od výťahu, ktorý by sa od hrôzy odtrhol (čo by zo 4. poschodia nebola žiadna sranda) až po ľudí, ktorí budú mať v ten deň to šťastie stretnúť ma.

06:28 - Poviem si, že aj tak vyzerám ako idiot a tie sprosté vlasy som si mal už dávno ostrihať/som si ešte nemal ostrihať.

06:29 - Vrátim sa na izbu, zbalím veci, ktoré na ten deň potrebujem (spravidla zabudnem plášť a okuliare) a hodím na seba niečo, čo sa v našej kultúre podobá oblečeniu.

06:34 - Vyrážam z internátu a kalkulujem, či stihnem tú tridsaťdevinu o 6:40.

06:40:01 - Nestihol som. Nevadí, aj tak by som sa tam nezmestil...

06:41 - Vypínam posledný záchranný budík. Staviam sa do prvej línie, ktorá bude bojovať o miesto v ďalšom autobuse a púšťam hudbu (od vydania nového albumu hlavne MUSE, nech sa konečne prebudím)

06:50 - Nachádzam sa v autobuse, niekedy pri troche šťastia sedím, niekedy pri troche šťastia stojím a niekedy je šťastie, že sa v ňom vôbec nachádzam. Určitá publikácia starej indickej literatúry by tu dozaista našla ešte neprebádané pozície.

07:07 - Po dávke telesného kontaktu na ďalší rok dopredu vystupujem na zastávke Blumentál. V Tescu nemajú nič dobré na jedenie, toto je moc drahé a na toto nemám chuť. Naah, to vydržím...

07:15 - Nachádzam sa pred učebňou, kde má prebehnúť dané cviko. V zúfalých situáciách si snažím ešte niečo prečítať.

07:30 - Začína cviko. Píšeme test. Hneď prvá otázka je z toho, čo som si o 5:40 neprečítal. Aha, je z toho aj vzorec...

07:40 - Začína seminár. Toto bude v pohode, to nejako vydržím, vyzerá to zaujímavo.

07:42 - Prosím, radšej ma zabite. Toto nevydržím. OMG, ja som si nedal kávu!

07:50 - JA SOM SI NEDAL KÁVU! Prečo? Prečo som to urobil?! Kto normálny urobí niečo také?!
08:00 - Toto a toto. Hlavne na biochémii. 

09:00 - Začína praktická časť. Nielen že sa mi chce spať ako tesne pred hibernáciou, ale k tomu aj zomieram od hladu. Prečo som si v tom Tescu nekúpil niečo najesť?!

09:30 - "Dúfam, že viete, ako sa obsluhuje spektrofotometer." - "Jasnééé."

09:31 - "Tuším, že sa to lialo sem...Čo sa stane, ak stlačím toto? Ou..."

10:20 - Koniec! I'm free! Mám takú radosť, že by som tých päť poschodí aj zbehol po schodoch! Aha, výťah...

10:25 - Zvyčajne skočím na BSM, kde sa s pravdepodobnosťou 90% vždy nachádza aspoň jeden (mega)hyperaktívny člen. Nebudem ukazovať prstom - Aďka, Dávid, Tomáš, Betty,... Na BSM sa zdržím podľa okolností v intervale od 5 minút do jedenástej večer. Povedzme, že v tomto momente sa na tam ešte nič extra nedeje.

10:50 - Stojím na prechode pre chodcov pred zastávkou STU, na semafore červená a pozerám sa, ako v plnej svojej paráde okolo prebieha (najčastejšie) červená kráska s číslom 31 alebo 39. Postojí na zastávke, vykoná svoju potrebu a v momente, ako sa rozbehne smerom na Mlyny mi naskočí zelená. Život je krásny.

Aby ste si nemysleli, že sa to deje len cez deň.

11:20 - Prichádzam na Mlyny, začína sa Tour de Manželáky. Seriously, ten kopec dať každý deň minimálne raz, u mňa najčastejšie dvakrát, to by mala byť plnohodnotná náhrada za telesnú. 

11:30 - Ak som doteraz nejedol, resp. jedol málo a nemal kávu, výstup na internát ma dorazil, blikajú všetky kontrolky a ja som príliš unavený na to, aby som šiel jesť a príliš hladný na to, aby som zaspal.

11:45 - Predsa sa radšej idem najesť. V Eat&Meet, v mieste, kde pre servírovaný čaj človek pochopí prirovnanie "slabý ako čaj", je spravidla fronta ako na úrade práce po promóciách FTVŠ, ale našťastie je tam vždy aspoň jedno jedlo, ktoré je ochotné nebiť sa s GIT a dokonca aj dobre chutí. 

12:30 -  Nájdem si niečo, čo treba riešiť, nejaké tie správy, maily, listy od fanúšikov a podobne. 

13:00 - Asi by som sa mal aj niečo učiť. Určite mi pomôžu Traja kamaráti - Facebook, YouTube a 9GAG. 

13:45 - Dammit! Fakt sa musím učiť tú anatómiu... Kedy treba byť na spolku, 15:30? Hmm, to sa mi už neoplatí začať, radšej pôjdem na spolok už teraz, určite tam niekto bude a čo ak budú zápchy...

14:45 - Na spolku ešte nikto nie je, aspoň tie zápchy nesklamali. 

15:40 - Na spolok prichádzajú prví ľudia s frflaním, že tu ešte nikto nie je a mali ešte čas. Come on people, 15:30! Chce to kávu alebo čaj.

16:00 - Reálne začína to, prečo sme sa zišli. Opäť závisí od aktivity - môže to trvať pol hodinu, hodinu až veľa hodín. 

18:30 - "Hej, ideme hrať Scrabble? " - Dnes si sa nič neučil! Keby len dnes, zase meškáš, ešte nič dokopy nevieš! Fakt by si si zahral, ale nemôžeš! Zdvorilo odmietni a padaj sa učiť! - "Jasné, že ideme hrať Scrabble, prečo nie?"

21:30 - Konečná, zatvárame spolok. Toto zvykne byť moment, kedy zistím, či už od prítomných alebo na facebooku stresujúcich, že zajtra sa píše test, zápočet, na tej či onej hodine sa bude skúšať, bude zaujímavá prednáška, treba mať niečo hotové a odovzdať to alebo niečo podobné, čo sa vždy nájde a o čom som absolútne netušil.

22:15 - Okey, nech to je hocičo, v porovnaní so spolužiakmi meškám také dva dni až dva týždne (optimistický pohľad). Ja tomu neverím, spolubývajúci tomu neverí, keby tu je niekto ďalší, tak tomu neverí, ale ja sa začínam učiť!

22:20 - Nemôžem začať tak zhurta, nebudem to preháňať, dám si pauzu a pozriem sa, čo je na Facebooku. 

22:25 - Nič? Fakt nič? Okey, idem sa učiť.

23:30 - Je čas na pauzu. Idem sa prejsť nočnými Mlynmi a niečo zjesť. 

00:00 - Pokračujeme! Tu treba poznamenať, že učenie u mňa nikdy nie je iba učenie a nič iné, pretože to nedokážem. Vždy robím popri tom niečo iné, s niekým si píšem, zbytočne sa zahrabávam do nepodstatného a to nielen na internete, ale aj v knihách. Napríklad tieto riadky píšem večer pred biochémiou...

00:30 - Všetky šaty upratané, všetky knihy zoradené podľa abecedy, farby obalu a postupnosti v rozvrhu zároveň. Aha, tu je ešte smietka...

01:15 - Na Facebooku už nie je nikto okrem Aďky, ktorá práve niečo dokončila (spravidla v množnom čísle) a začína u nej môj bod spred troch hodín.

01:30 - Hmm, tu je ešte jedna kapitola. To je v pohode, teraz idem radšej spať, spolubývajúci tiež ráno vstáva na stáž, tak nech toľko nesvietim. Ráno vstanem o 20 minút skôr a aspoň si to prečítam...

05:40 - ...

Na záver len toľko, že všetko je veľmi variabilné. Nie každý deň musím byť niekde na 7:30, nie každý deň idem spať o 1:30. Toto je trochu extrém z oboch strán, ale jeho výskyt aj tak nie je ničím výnimočný, práve naopak - stáva sa čoraz bežnejším. A stále to nie je to najhoršie. :-)