Prvý mesiac na fakulte

Ty si totálne perplex? Písať o prvom mesiaci na fakulte po prvom semestri? Áno, aj taký je život medika... ale príspevok je napísaný autenticky, približne v čase prvého mesiaca. :)

Sumarizovať prvý mesiac na vysokej škole je pomerne ťažké - z jedného uhla pohľadu sa toho stalo toľko, že by človek skrolloval po stránke v pocitovej dĺžke úmernej k prednáške z biofyziky (polovica života?), z uhla druhého by týmto príspevok končil. Skúsme.

Veľa toho, čo by sa inak zdĺhavou a dezorientovanou formou ťahalo ako vyprážaný syr z Eat&Meet dva, tri týždne u normálnych ľudí a minimálne celý mesiac u mňa, sa stihlo v úplne prvý deň na fakulte (!), na Welcome Day-i (podrobne popísaný o pár príspevkov nižšie). Napríklad takú Ladzianskeho poslucháreň by som hľadal doteraz, a to je v čase, kedy to píšem, polovica októbra.

"Je toho učenia naozaj tak veľa?"

Je častá otázka vrstevníkov na iných školách. Možno to brať ako provokáciu, ale po prvom mesiaci znie odpoveď: "Zatiaľ ani nie," pričom každý vie, že kľúčovú rolu hrá to "zatiaľ". Napriek tomu, ak mi kamarát pri obede v spomínanej Eat&Meet povie, čo sa má na FIIT-ke učiť a potom vyložím na stôl moje karty ja, vždy odchádza s lepšou náladou, že na tom nie je tak zle. To je údel nás, medikov, tvoriť toto pomyselné dno, povzbudzovať iných, sami sa utešovať jedine tým, že horšie bude (a naozaj bude) vo vyšších ročníkoch a v neposlednom rade biť kovovými tyčami po hlave telocvikárov tackajúcich sa po intrákových balkónoch s fľašou v ruke, kričiac do izby, čo sa my, medici, toľko učíme na tej anatómií. Veď oni sa ju naučia za pár dní pred skúškou. Ja som človek veľmi pokojný a rozčúli ma máločo, ale tieto reči sú vždy s jazvičkou na myokarde.

Dôvodom, že toho nie je až toľko, ako by sa čakalo, môže byť: a) som geniálny b) niečo mi uniká. Takže by sa čím skôr, tým lepšie patrilo prísť na to, čo mi uniká, pretože následky môžu byť fatálne. Je síce pravda, že latinčinu nedrvím ako v prvom týždni a v čase, keď sa všetci učia na tohtotýždňový prvý zápočet vôbec (Don't know much about biology...), tak ja píšem príspevok na blog, ale aj tak ešte stále necítim obrovský tlak a paniku, že by som to nemal stihnúť. Netreba brať všetko tak smrteľne vážne a metóda take it easy je zatiaľ polovica úspechu. Zároveň treba pamätať aj na všeobecnú pravdu: Môže byť a aj bude horšie.

Čo mi fakulta dala, čo mi fuckulta vzala

Buďme pozitívni realisti, začnime s tým dobrým. Fakulta pre mňa otvorila úplne nový význam slovného spojenia "priebežné učenie". Na gympli ho bolo počuť dosť často a s výrazným prízvukovaním, ale buďme úprimní - na strednej škole sa jednoducho nie je čo priebežne učiť. Aj tie "najzabijáckejšie" litánia z dejepisu na nejakých dvadsať A4-iek sa dajú zbúchať za slabšie poobedie. Podobným spôsobom, s miernou hyperbolou, sa tak dá pripraviť aj na samotnú maturitu, ktorej rozsah učiva, na ktorú má maturant rok, zodpovedá odhadom dvom mesiacom učiva na medicíne. A toto učivo sa medik učí priebežne. Učiť sa priebežne teda znamená každý deň prísť domov/na intrák a podľa potreby sa učiť v intervale dvoch až štyroch, pri šikovných a talentovaných jedincoch môjho razenia piatich hodín. Proste sa učiť. Simple as that. Cez víkend je toho, samozrejme, viac, inokedy zase menej. Ideálne je byť naučený na najbližšie cviko problematiku, ktorá bude na ňom rozoberaná. O tejto idei som počul zatiaľ na 100% len v teoretickej rovine - ešte som nevidel nikoho, kto by to praktizoval . Ono problém nastáva vlastne hneď na začiatku - prídete vyhúkaní na prvé cviko napr. z anatómie, kde sa hneď na plné šľape s chrbticou a vy len zírate, čo sa deje - v tomto momente ste ale už chrbticu mali vedieť... A keďže na ďalšie cviko sa treba dopredu naučiť hrudník, ale vy ešte neviete chrbticu, táto alternatíva, na smútok všetkých, hynie vo veľmi mladom veku. Čo je ale zvládnuteľné a snažím sa o to aj ja, je si danú látku aspoň dopredu prečítať a nebyť úplne mimo. Ďalšiu vec, ktorá mi fakulta dala, je dynamický priebeh dňa - prázdniny mám radšej ako pán Fenek morfium (sorry za prirovnania, ktorým chápe mizivé percento ľudu až nikto, nič lepšie ma nenapadá), ale veľmi skoro v nich zapadám do znudeného stereotypu, v ktorom nerobím (minimálne pre seba) nič užitočné a nič ma nebaví. Takto som stále v pohybe, od tej siedmej rána, do tej jednej rána, plus-mínus jedna hodina. Fakulta mi v neposlednom rade dala (konečne?) okruh ľudí, ktorých zaujíma to isté, sú na podobnej frekvencii a záujmovej vlne. Osobitnú časť tvoria starší spolužiaci (vhodnejšie by bolo použiť výraz "spolužiaci vo vyšších ročníkoch" keďže sa častokrát stane, že tí "starší" sú v skutočnosti vekom rovnako starí ako vy, dokonca mladší) , ktorí sú snáď (z veľkej časti) tí najochotnejší ľudia vo vašom okolí a novopečený prvák má v určitých momentoch tendenciu brať ich za polobohov, aj keď je taký polyateista ako ja.

 

No a čo mi fakulta vzala? Presnejšie priebehový čas - berie? Jednu logickú a pochopiteľnú vec - čas. Už nepozerám sedem častí Grey's Anatomy denne, každý deň minimálne jeden film a nečítam knihy s intenzitou nedávno prítomnou. Ak mám však citovať môj zatiaľ najobľúbenejší výrok z medicíny, pochádzajúci od kamarátky: "Treba si vedieť urobiť čas." Výrok uplatniteľný vždy a všade, na medicíne platný minimálne štvornásobne. Okrem času mi výška vzala pohodlie domova a maminkin kuchársky kumšt, ale prežiť sa to dá.

Dojmov je po prvom mesiaci až-až a jednoznačne dominujú tie kladné, čo je zásluha najmä zabehnutých kolegov a čiastočne spolužiakov. Naša BigTwo, autorka vyššie zmienenej pravdy, mala opäť pravdu, keď mi vravela, že študijná skupina - "krúžok" je ako rodina a že máme držať spolu. (ďalšie rozvinutie tejto myšlienky už pochádza odo mňa, aby som niekomu nepripísal niečo, s čím by sa nestotožňoval) Je jedno do akej miery vám sú alebo nie sú prítomní spolužiaci sympatickí, musíte si na nich zvyknúť, pretože, za ideálneho priebehu, to na najbližších 6 rokov budú ľudia, s ktorými budete prežívať všetko a pravdepodobne tráviť viac času, ako so skutočnou rodinou. Aj preto som rád, že náš (dvoj)krúžok je skupina dá sa povedať super ľudí, a aj preto prevažujú kladné dojmy. Na výške všetko prebieha a aj sa prežíva intenzívnejšie ako na strednej, pretože tu ide o neporovnateľne viac. Aj to pomáha k súdržnosti a v čase, kedy dopisujem záver tohto článku (koniec prvého semestra) si dovolím povedať, že úroveň nášho kolektívu je rovnaká ako úroveň kolektívu v najlepších časoch na strednej. Takže všetkým uchádzačom prajem veľa šťastia, fixku, ktorá píše, kalkulačku, ktorá funguje a pevné nervy! A hlavne to nevzdávať, ak to nevyjde na prvýkrát (o tom vám povie viac pani prodekanka, docentka Kubíková na samotných prijímačkách). Možno sa vidíme na obdobnom Welcome Day-i, aký je tuná popísaný! Už len kvôli nemu sa na túto školu oplatí dostať. ;-)