Južný Sudán

Predstavte si, že ste perpetuum mobile druhého druhu. Študujete tretí ročník medicíny a zimné skúškové ukončíte 8. januára - teda v čase, kedy si vaši spolužiaci (aj z nižších ročníkov!!) trhajú vlasy a ešte len zháňajú termíny na skúšky. Viaceré predmety sa ešte len začnú učiť. Na skúšky, ktoré už máte hotové a o týždeň odlietate na mesiac (zvyšok oficiálneho skúškového obdobia) do Afriky...

Celkom slušný začiatok sci-fi poviedky? Skôr obyčajný režim neobyčajného človeka. V pár predošlých článkoch som ju už spomínal, v pár budúcich ju ešte určite spomeniem (keďže to inak proste nejde), tento jej venujem - Aďka (Chce to aj všetko menovať? Od skvelého BigTwo cez strojcu nášho projektu fyzioHD (ktorý dostane samostatný článok) až po najlepšieho človeka/medika na LF, ktorý mi pomáha tak veľmi, že si ani sama neuvedomuje ako.). Vlastne sa dá povedať, že ona článok poskytla mne a ja ho tu len trochu úvodom kazím. A keďže ide o môj najväčší nielen medický sen dostať sa práve na takéto miesto, nemať tu jej úžasný report by bola veľká škoda. Navyše, kurz v Južnom Sudáne sa pohybuje okolo 15 kráv za ženu, za autorku tohto článku bolo ponúknutých 450! To by si neprečítal len blázon. Takže vycikať a ide sa na to:
Nemocnica v Južnom Sudáne – naozaj sme na tom na Slovensku lepšie?

Určite ste už niekedy opúšťali niektorú zo slovenských nemocníc so znechutením a s myšlienkou, že horšie to snáď ani v zapadnutej Afrike nemôže byť. Alebo môže?

Je suché ročné obdobie a teplota na teplomeri dosahuje hodnoty nad 35 stupňov v tieni. Alebo by aspoň dosahovala, keby tu nejaký teplomer bol. Slabý vánok víri prach a suchý vzduch je presýtený pachom zvierat, ľudí a dezinfekcie. Komáre a muchy lietajú pri tvárach detí, ktoré sa zvedavo pozerajú na svet okolo seba sediac okolo svojich príbuzných na priedomí jedného z oddelení nemocnice. Aj takto môže vyzerať prvý pohľad, ktorý sa vám naskytne, keď zavítate do jednej z lepších nemocníc v Južnom Sudáne.

Nemocnica ako taká je vlastne komplex prízemných budov, ktoré predstavujú jednotlivé oddelenia, lekáreň, ambulancie a operačnú sálu obkolesené plotom. Nachádza sa tu pediatrické oddelenie, pôrodnícko- novorodenecké, chirurgické a všeobecné oddelenie pre dospelých. Na každom oddelení sa o pacientov stará tím sestier. Starostlivosť, ktorú by sme si asi predstavili v civilizovaných krajinách sa však veľmi nezhoduje s predstavami v tejto krajine. Okrem podávania infúzií a antobiotík sa o všetko ostatné musí postarať rodina. To v praxi znamená akú-takú hygienu, stravovanie a ošatenie. Častokrát je najťažšou úlohou lekára na rannej vizite nájsť medzi desiatimi rodinnými príslušníkmi pacienta. Keďže hospitalizáciu dokáže rodina pochopiť ako sociálnu udalosť, tak neváhajú na pár dní až týždňov zmeniť bydlisko – na pacientovu posteľ.

Vo dverách detského oddelenia sedí asi trojročné dievčatko, ktorého hospitalizovaná mama si na tri dni odbehla niečo vybaviť. Nikto si ho nevšíma, hoci mu práve prišlo nevoľno...

Bránu zvyčajne stráži strážnik, ktorého úlohou je okrem iného zabezpečiť, aby sa dnu nedostali zbrane, ktoré vidíte u každého druhého muža. Boje prebiehajúce medzi kmeňmi dennodenne sa ohlasujúce streľbou vás nenechajú ani na okamih poľaviť pozornosť, lebo zablúdená guľka  môže až príliš jednoducho spôsobiť nešťastie, najmä ak má držiteľ zbrane trochu vypité. Je ťažké skutočne pochopiť, v akom stave sa boje nachádzajú, ak sa však situácia vyostruje, pacientov ubúda. Boja sa opustiť svoju dedinu a prísť do nemocnice.

Každé ráno sa v nemocnici začína „upratovaním“ a o deviatej je nástup všetkých zamestnancov nemocnice, ktorí sa zídu na mieste slúžiacom ako otvorená kaplnka aj čakáreň zároveň. Všetci meškajú, nikto sa nikam neponáhľa. Po modlitbe za mier v Južnom Sudáne nasleduje kontrola prítomných od študentov až po upratovačov, ktorú má na starosti hlavná sestra - z Ugandy. Takmer nikto z miestnych nemá riadne univerzitné vzdelanie, najvyššie dostupné totiž predstavuje trojročný sestersko-ošetrovateľský kurz, na ktorý sa študent môže prihlásiť po absolvovaní základnej a strednej školy. Štúdium si však každý hradí sám, preto nie je vôbec prekvapením veľký počet ľudí, ktorým sa možnosti vzdelania nedostalo. Preto väčšinu organizačných a administratívnych funkcií preberajú doktori a sestry z iných krajín.

 

Po nástupe sa začne ranná vizita, na ktorej zodpovedný lekár skontroluje každého pacienta na svojom oddelení za pomoci sestier a študentov. Ako prvé ich na oddelení privíta koza, ovce alebo pes. Nikomu neprekážajú. Keď si pacient so sebou donesie z domu živý obed, je ťažké ho lokalizovať na jednom mieste, pravdaže radšej uprednostní voľný pohyb. :) Pacienti sú zvyčajne v tomto čase pri svojich lôžkach aj s príbuznými, a čakajú na to, čo im lekár povie. Neraz sa však stane, že pacient jednoducho odíde domov. Nezáleží na tom, v akom stave sa nachádza, keď sa rozhodne, už ho tam neuvidíte a na jeho miesto príde ďalší. V suchom ročnom období nebýva nemocnica extrémne preplnená, horšie to je, keď začnú dažde a s nimi zvýšený výskyt komárov a teda aj malárie. Vtedy nemocnica praská vo švíkoch, pacienti ležia na posteliach, na zemi a zaplnia každý voľný kút. Rozhodne sa to nedá porovnať s našimi priestornými a čistými oddeleniami, hoci ani naše nemocnice nie sú najluxusnejšou ukážkou zdravotníckeho systému na svete. 

Zvyšok dňa prebieha pokojne a ambulantne. Niekedy vás však zarazí, ako je možné, že sa slepý pacient dostal sám bez pomoci k lekárovi, keď musel prejsť tri dni dlhý úsek cesty po vlastných. 

Každý urgentný prípad je možné vyriešiť bez stresu za siahodlého rozhovoru medzi lekárom, prekladateľom do miestnej reči a chorým, resp. jeho príbuznými. Pri zlomenom krčom stavci nie je nič výnimočné použiť kus kartónu namiesto goliera či obväzu, keďže tie aktuálne nie sú po ruke. Neraz sa stane, že v malej vyšetrovacej miestnosti ordinujú naraz dvaja lekári. Každý sa venuje svojmu pacientovi, s ktorým sa rozpráva za pomoci prekladateľa a okolo nich postáva kopa príbuzných a priateľov, ktorí sa s chorým prišli prejsť. Nie sú však neochotní komunikovať, práve naopak, každý vyjadrí svoj názor a prezentuje svoju verziu – všetci samozrejme naraz a jeden cez druhého. Človek sa nestačí čudovať, až kým lekár nerozkáže všetkým opustiť miestnosť, aby sa dostal cez tú masu ľudí k pacientovi. Po tom, ako opustia miestnosť však nadšene pokračujú v komunikácii, kľudne aj cez zatvorené dvere.

Audrey... téééda, Aďka v akcii.

A takto to pokračuje od pacienta k pacientovi až  do tretej s malou prestávkou od pondelka do piatku, v sobotu sa končí o jednej a v nedeľu je voľno. Týždeň čo týždeň doktori a sestry bojujú s najrôznejšími tropickými diagnózami, nedostatkom liekov a materiálu, komunikačnou a kultúrnou bariérou v náročných podmienkach. Napriek tomu sa však nevzdávajú a spoločnými silami pracujú na tom, čo sa dá a s úsmevom na tvári. To je jedna z mála vecí, ktoré bohužiaľ tak často u nás nenájdeme.

Najzlatšia fotka. Ever. Faith in humanity restored.

Adriána Furdová

Vďaka Aďka! :-)

 O tom, ako túto slečnu raz skoro a raz reálne zatkli na dvoch rôznych kontinentoch v priebehu pár týždňov, o tom, ako sa vás mesiac v jednom z najzaostalejších miest planéty pokúša zabiť väčšina vecí od hmyzu až po ľudí, nič sa vám nestane a 5 hodín po návrate domov si zlomíte nohu a o mnohom inom niekedy inokedy. A aj keď to prehlasuje za svoju hlášku, v mojom prípade platí mnohonásobne viac - ešteže ťa mám & prepáč, že ťa toľko otravujem. :-) Aďka, naozaj, všetka úcta a rešpekt. Naša šikulka :-)
 (pozn. pre Aďku - šikulka naozaj aj so 'sarcasm sign' :D)

/EDIT/: Článok, ako inak, vyhral súťaž, ktorej sa zúčastnil, k čomu ešte raz gratulujem a ďakujem, že ho tu môžem mať - teraz už celý a tým sa stáva tým najcennejším, čo tento blogu má. Pekná paralela... :-)