Tretí ročník v skratke

3. roč.

HAHAHAHA. Výživný džouk na úvod máme za sebou, teraz k veci. Síce sa to sem dostáva už za polovicou ročníku štvrtého, ale tak lepšie neskoro ako nikdy, či? Možno ani nie...

Tretí ročník bol prvý "klinický" a okrem ton teórie do výučby konečne pribudla aj prax. Alebo skôr, k tonám teórie pribudla prax? Po "LF masakry biochemickou pipetou" z produkcie druhého ročníka mi bol ročník tretí všetkými, naozaj doslova všetkými staršími spolužiakmi, ktorých poznám, prezentovaný ako ten ľahší a konečne oddychový. Nech som sa na to pozeral v konečnom dôsledku akokoľvek, mne to až tak jednoznačne jednoduché, resp. jednoduchšie vôbec neprišlo. 

Teoretická časť

Je pravda, že zimný semester, čo sa priebehu týka, bol výrazne pokojnejší. Ak to ale porovnám s priebehom zimného semestra aktuálneho ročníka štvrtého, stále to nebolo bohviečo. Hlavný rozdiel v zhovievavosti tretieho ročníka verzus druhého vidím v tom, že hlavné teoretické predmety v tretiaku - patológia a patofyziológia - sa snažia a do značnej miery sa aj chovajú ako predmety klinické. Zápočty sú skôr v zmysle "aby to bolo", podobne aj predskúškové testy a reálne vedomosti sa ukážu bez zbytočnej byrokracie a stresov pomimo až na ústnej skúške. Jeden si až povie "konečne". Na druhej strane, celkový dojem z tretiaku mi do značnej miery ovplyvnili spomenuté dva predmety a nekonečné učenie sa na ich skúšky v letnom semestri. Z pohľadu učenia, ak porovnáme edíciu leto 2016 (druhý ročník) a leto 2017 (tretí ročník), pre mňa to bolo náročnosťou úplne vyrovnané. Ak z celku 100 tvorila biochémia 60, fyziológia 30 a imunolka 10, tak "pat-ky" (nie, nikto to tak nevolá) to mali 50:50. Vo všeobecnosti taktiež platí, že aj keď je toho veľa, je to konečne niečo zaujímavé, potrebné, pre bežného smrteľníka reálne a z veľmi vysokého percenta v praxi použiteľné. Tiež, ale platilo, že kým všetko spomenuté si človek uvedomoval pri učení sa na prvú skúšku, pri druhej - aj keď to bolo rovnako zaujímavé - to už rovnakým spôsobom oceniť nevedel a predmet ovenčoval skôr rečami typu: "Bože, ako tá patfyzka je zaujímavá, ale je toho po úd veľa... A niektoré otázky sú také vagínoviny..." a tak. Expresivitky, samozrejme, radšej vynechám, ale som si istý, že rozpoloženie priemerného medika cez skúškové by dokázalo definovať mnoho novotvarov v našom krásnom a krásne zbytočnom jazyku.  

Ešte malé obhliadnutie za patofyziológiou, ktorej som nevenoval dostatočné miesto. Ako predmet super. Prednášky ako jedny z mála super, resp. snáď najlepšie doposiaľ. Cviká detto. Skúška - verím, že pre tých, ktorí ju mali prvú, to bolo skvelé a následné memorovanie patológie im ten pocit zobralo rýchlejšie ako stihnete povedať von Recklinghausenova choroba, no a ako som spomínal, u mňa to bolo opačne. Patológia prebehla "hladko" učením aj skúškou, patofyziológia bola smrť. Skôr by sa hodilo pomenovanie ŠOK. No a čo by to bol za blog bez etymologického okienka... Šok je v laickej spoločnosti zase veľmi zle interpretované slovo. To, že Tublatanka hrá na Farme, je pre bežného diváka šok. To, že takú sprostosť ešte vôbec vysielajú je zase šok pre normálneho človeka. To, že vás niekto zapichne pre 5€ a vy krvácate ostošesť v litroch, to je tiež - jeden z mnohých, skutočných šokov. K ďalším patrí napr. môj menovec Juraj stand-up pseudoherec Tabáček. A tak. Aby sa kruh uzavrel, jeden som si vytiahol aj na skúške, konkrétne septický. Ide o vážny, život ohrozujúci stav a v momente, keď som videl, že som to potiahol, som si želal radšej tú sepsu (ktorú som si potiahol na doplnenie balíčka tiež) radšej reálne mať, bez hanby tam skonať a nadobudnúť status, ktorému v angličtine moji ľudia, nihilisti, vravia "sweet release of death". Nestalo sa, možno raz. Ako tretiu otázku som vytiahol obstipáciu a hnačku a to vám poviem, svojim spôsobom boli prítomné obe. A kým obstipácia (zápcha) bola pri mne skôr len myšlienkami a duchom, hnačka (..., sračka?) bola reálne prítomnou hrozbou. Hlavne po tom, ako som videl tú sepsu a septický šok... Nakoniec všetko malo happy end, aj keď by sa určite dalo povedať, že Duch svätý stál pri mne. Keby existoval.

Nemocnica

V tretiaku sa absolvujú ako prakticky, tak aj skúškami tzv. propedeutiky. Interná a chirurgická. To sú aj dva hlavné smery v medicíne - inak povedané, buď operuješ, alebo robíš niečo nudné. Huehuehue, shots fired. Vtipné je aj to, že stále mám reálnu predstavu o mojej nechirurgickej budúcnosti, takže nekričať internisti. Propedeutika je slovo, ktorého význam mnohí nepoznajú ani po skúške z nej. V skratke sa dá povedať, že ide o úvod a základ danej problematiky - basic, ktorý jednoducho treba vedieť, nech sa deje, čo sa deje. Skúšky to boli celkom pohodové a hlavne informácie v nich obsiahnuté dali konečne pravý pocit "áno, toto je medicína". Viac-menej. A hlavne fakt, že viac viac ako menej. To veľmi poteší. Stáže v samotných nemocniciach a kontakt s pacientmi bolo niečo nové, takže zo začiatku to bolo nesmierne zaujímavé... Druhý týždeň to ale začala byť dosť nuda. Ale nie, srandujem. Bol to až týždeň tretí. Stále srandujem. Haha. Človeku je vtĺkané do hlavy, akým základom je anamnéza a ako veľmi je dôležitá. Fajn, beriem. To ale neznamená, že v rámci praxe máme robiť rok (aktuálne rok a pol and still counting) stále to isté. Stále. To. Isté. Hlavne, ak sa to aj v reálnej praxi, ktorej svedkami sme boli v lete, takto učebnicovo ani zďaleka nerobí. Ale z hľadiska filozofie beriem. Napriek tomu výsledkom bolo, že kým v prvých týždňoch ide o efekt "Wau, toto ako keby sme ani neboli v škole, už sa cítim ako doktor," po čase sa z toho stane stereotyp v štýle "Hmm, takže vy máte zlomený malíček, aha,... a načo zomrela vaša babička? Aha, ešte žije... A druhá? A boli ste v poslednom polroku v Malajzii alebo Číne? Zvláštne, viete, ľudia na dennej báze chodia do Malajzie a Číny a chytia tam neplechu, ktorej pravdepodobnosť je asi 1%, za to sa pýtam..." a podobne. Vtipný fakt: V lete idem do Malajzie aj Číny, možno budem mať šťastie... Toto je síce podané s výraznejšou hyperbolou, ale podstata zostáva. Ale tak celkovo je to fajn a vždy, naozaj vždy platí zásada, že je lepšie byť v nemocnici ako v škole, resp. nikto si nikdy v histórii života medika nepovedal: "Bože, táto interná, radšej by som sedel na 3 hodinovom cviku z farmakológie."

Letná prax

Keďže toho medici nemajú za 10 mesiacov dosť, od tretieho ročníka majú tzv. povinnú letnú prax, kde musia stráviť (po treťom ročníku) týždeň na internom a týždeň na chirurgickom oddelení počas mesiacov júl/august. A keďže ja osobne tiež nemám dosť, z chirurgie som si nadelil rovný mesiac vo forme zahraničnej stáže, ku ktorej a stážam ako takým sa ešte dostanem v osobitnom článočku. Zostal august a týždeň internej, ktorý som absolvoval v miestnej novozámockej nemocnici. Keď som tam prišiel a spýtal sa random sestričky, že zdravím, som tu, now what? Tak mi povedala: "Hmm, primár, prednosta aj vrchná sestra sú na dovolenke, takže ťažko povedať." Zaujímavé je, že primár a prednosta je v tomto prípade ten istý človek. Pán docent je inak super a rovnako aj dvaja lekári, ktorí boli takí milí, že si ma brali na starosť deň čo deň a učili ma, aj keď v čase dovoleniek robili minimálne za jedného ďalšieho kolegu. Zároveň sa mi prvýkrát v živote stalo, že keď som povedal "neviem po maďarsky", tak daný človek (v tomto prípade pacient) na mňa nepozeral nechápavo s výrazom "tak sa išteném nauč," ale snažil sa lámať slovenčina, nakoľko som bol akože doktor a nemal moc na výber. To zvláštnym spôsobom poteší. Inak som za ten týždeň spravil a aj sa naučil viac ako za prvý rok kliniky v škole, čo je ale pochopiteľné. 5 dní vkuse a sám ako študent na oddelení a raz do týždňa s 11 ďalšími je dosť veľký rozdiel. A aj keď som v piatok poobede reálne oslavoval zákuskami, že nateraz už viac nemusím prísť a bol som dosť mŕtvi, bolo to fajn. Som zvedavý na double toto leto (2 týždne z každého, lebo prečo nie, fuck your life AND your summer medik).

Záverom

Tretí ročník je naozaj premostenie z kategórie "tak tieto veci sú ti užitočné ako Borisovi K. prezervatív" do kategórie "hej, vyzerá to tak, že reálne ideš byť doktor". Prechod je to síce pomalý, ale za to plynulý a v ročníku štvrtom sa tento prechod, aj keď stále s prítomnými prvkami kategórie prvej, výrazne umocňuje.  

TOP "ja v skratke" moment: Pacient mi ukazoval hrudník a brucho v rámci vyšetrenia a v snahe zamachrovať som sa na jazvu pod pravým rebrovým oblúkom spýtal: "To vám vyberali žlčník, čo?" Pocit ako Dr. House a Sherlock Holmes v jednom. Pacient odpovedal: "Nie, to je sebapoškodzovanie... :-)"  Takže tak.

Najvtipnejší a zároveň najsmutnejší moment z praxe v 3. ročníku: Na internom oddelení sme mali milého starého pacienta, ktorý ma oslovoval doktor a keď sa ho niečo spýtala spolužiačka, odpovedal: "Sestrička, viete čo..." Ahoj rovnoprávnosť žien. Na takého milého starého a chorého človiečika sa ale nedá nahnevať. To smutné je, že sme ho o týždeň na to videli znovu, tentokrát ale na patológii v pitevni... C'est la vie.