Biochémia

Čo vznikne keď spojíte biológiu s chémiou? Biochémia. A čo ak spojíte prehnané nároky na maximum s mnohokrát minimálne využiteľnými informáciami? To isté.

Ba dum tss. Minimálne na našej fakulte určite. A aby sme nenadávali len lokálne, tak po poznatkoch z leta vám viem povedať, že na jednej fancy univerzite v New Yorku je to tak isto (nie, nebol som na fancy univerzite v New Yorku). Prečo je biochémia považovaná za jeden z najťažších predmetov na škole, resp. za najťažší? Prečo tak trápi cez celý rok a aj na skúške? Prečo je na ňu kladený až taký dôraz? A hlavne, ako som ju mohol dať na prvýkrát?!?

Už dlhšie som neprispel žiadnym článkom, za to pardon. Písal som niekde inde a bolo toho trošku viac. Vďaka za pochopenie. Pôvodný článok o biochémii stál za hovno, tak som ho prepísal na nový, ktorý síce tiež stojí za hovno, ale je dlhší. Ale už k veci:  

Ak by ste sa spýtali biochémii na niektoré z vyššie spomenutých otázok, odpovedala by nejako takto:

A to mi zároveň príde ako všeobecný argument na všetky výstrelky tohto ústavu. Biochémia ako predmet je sama o sebe dosť náročná a na to, aby prešla cestou do hlubin študákovy duše by vôbec nepotrebovala ten hurhaj, ktorý je okolo nej vytvorený. Je to v podstate taká mikrofyziológia, na ktorej sa preberá všetko od metabolizmu, cez celú biológiu a chémiu z prvého ročníka, jednotlivé živiny až po chuťofky ako hormóny, sval a pečeň. A tu sa už neberú veci tak, ako predtým. Už nestačí, že hormóny nadobličky sú adrenalín a noradrenalín a že pečeň je niekde v bruchu. Každý detail má svoj detail a ten detail detailu má pravdepodobne aj svoj vzorec. A to je asi vec, ktorú som na celej drezúre biochémii nepochopil najviac. Ak viem, že ATP je adenozíntrifosfát, adenozín sa skladá z adenínu a ribózy a trifosfát sú na prekvapenie všetkých tri fosfáty, k čomu mi je vedieť vzorec? Ak chápem logickú podstatu všetkých 453 príležitostí, kedy ATP vzniká alebo sa spotrebuje (alebo oboje), o čo lepšie budú moje vedomosti a reálne poznatky z biochémie, ak budem vedieť mechanicky nakresliť na papier vzorec? Alebo inak, o čo budú horšie, ak sa vo vzorci pomýlim? Lebo podľa aktuálneho charakteru požiadaviek ústavu biochémie budú škandalózne nulové, nech si chápem tú oxidačnú fosforyláciu a terminálnu oxidáciu ako chcem (ATP bol elementárny príklad ako zástupca, jeho vzorec je ešte pohoda). 

Aspoň, že základ biochémie predstavuje asi najviac logický predmet od lekárskej biológie, takže aj keď sa z vás snažia urobiť cvičenú opičku na vzorce a enzýmy, ktorých mená si už teraz nepamätám, tak celkom to nejde nikdy, lebo logika je koniec-koncov aj v tých vzorcoch a aj v názvosloví enzýmov. V prípade vzorcov si je takýmto logickým spôsobom možné zapamätať všetky cykly (Krebs, močovinový, pentózový, beta oxidácia,...) a iné maličkosti (glykolýza, veci s glykogénom, tvorba a degradácia asi 300 ďalších vecí). Ide o kombináciu práve logiky a tzv. reťazového memorovania, ktoré je na dočasné účely fajn a umožňuje si zapamätať pomerne ľahko relatívne vysoký počet údajov. Jeho nevýhodou je, že ak vám vypadne jeden článok reťaze, tak vám nepomôžu ani všetci svätí ak ste kresťan, 72 panien ak ste moslim a ani kombinácia nadávok so spomenutými ak ste ateista. Rovnako je problém začať nie od začiatku reťaze. Jednak je to blbosť a jednak to stráca logickú podstatu postupnosti daného procesu, takže ak by chcel odo mňa niekto v momente piaty krok citrátového cyklu, z hlavy by som ho bezprostredne nedal ani v čase môjho najväčšieho biochemického rozmachu. A kto hej, tak to dal na cvičenú opičku. Otázka však nie je nikdy formulovaná takto, zväčša ani tak, ako by to človek očakával ("Vyskytuje sa zlúčenina xy v močovinovom cykle?" - a už ho prechádzam celý od začiatku). Pri skúške je otázka najčastejšie položená štýlom "Kde všade sa zlúčenina xy vyskytuje?" A to už mozog neprehľadáva jeden sled reakcií, jeden cyklus, ale komplet celú biochémiu a určití nemenovaní skúšajúci - ako napr. doc. Líška - sú schopní vás tam držať, kým neprídete aj na to posledné využitie zlúčeniny xy v tele. Čas 5 hodín zvyknem používať ako hyperbolu niečoho, čo trvalo dlhšie ako by malo. V tomto prípade (snáď len u pána docenta) je to reálny čas skúšky, ešte k tomu celkom slušný.   

Ďalšia maximálne nezmyselná vec je skúškový test. Písomná časť vo forme testu by na skúške mala predstavovať pravý význam slova TEST - otestovať, či na tú reálnu skúšku - ústnu časť - človek nejde s Blank Space baby tak, že na príprave nepríde ani k tej časti "I'll write your name" - v tomto prípade vlastné meno do rohu papiera. Prax je ale trochu inde. Existuje niečo pod 1000 otázok a každá má 8 možností. Na teste je 50 so štyrmi možnosťami. A náplň väčšiny nie je otestovať vaše vedomosti z biochémie, ale v tridsať slovnej vete zameniť jedno slovo tak, aby si to nikto nevšimol. Už len toto nápadne pripomína systém (ehm, spôsob, "systém" je u mňa niečo, čo funguje a dáva zmysel) akým fungujú prijímačky. Tie sú oproti tomuto však len slabučký čajík o piatej, a aj preto má človek pocit, že skutočné prijímačky na medicínu sú až v letnom skúškovom druhého ročníka. O tom snáď niekedy nabudúce. No a čo sa ešte biochémie týka, vychytávka posledných rokov je hranica 80% na úspešné zvládnutie písomnej časti. Doráža to už len fuckt, že ak na ústnej časti chytíte linku z M.R. Štefánika (t.j. letíte), test musíte písať znovu. Opäť, ak ste už raz dokázali, že vám v tej hlave neoxiduje (biochemický pun intended) tumor menom Tejlor Swift, načo to treba dokazovať znovu? Keď už sme pri tom, načo sa ten test vlastne píše? Veď to, že v hlave netlieska opička činelami musíte dokázať na čiastkových testoch každý boží týždeň počas dvoch semestrov, nie? A každý ten test musíte spraviť, čo znamená, že cez ten rok ste sa asi aj niečo učili, takže... What's the point? Celkovo, organizačná stránka tohto predmetu zostáva pre mňa veľká neznáma. Síce je pravda, že žijeme v štáte, kde sa osoba vyhodená z televízie za rasizmus môže pokojne stať podpredsedníčkou ľudskoprávneho výboru, ale aj tak. A tak je ťažký predmet systémom povýšený do kategórie "takmer impossibru". 

(nemenovaný scientológ reaguje na spomenuté)

   

A keď sa človek na konci dníka spýta jednoduchú otázku, na ktorú má právo zo všetkých frontov:

Nerád sa opakujem, ale dostane odpoveď:

Skúška

Príprava

Rozloženie skúšok do kalendára v letnom skúškovom druhého ročníka je kľúčovejšie ako kedykoľvek predtým a pravdepodobne kedykoľvek potom. Imunológia v podstate neexistuje (aj keď sú aj prípady, ktoré idú prvé imuno) a zväčša sa teda rozhoduje, či pôjde prvá biochémia alebo fyziológia. Spory sú veľké, prežili mnohí, ktorí šli prvú fyziológiu, ale u mňa sú stále všetky argumenty za prvú biochémiu nech sa deje hocičo. Viac času na prípravu, najťažšia skúška ako prvá, veľké kvantum informácii, na ktoré sa zabúda rýchlejšie ako na víťazov talentových súťaží, pocit, keď to je hotové, že už horšie to v tomto skúškovom nebude,... je len pár úvodných argumentov, prečo ísť biochem prvú. Horšie už je, ak to na prvýkrát nevyjde, že... A šance nie sú malé. To je ale už údel nás, z týmu Austina Powersa, ktorí "Also like to live dangerously". Hlavne, ak nemáte skúšku zo zimy. Na druhej strane argumenty pre fyziológiu sú: Počet kreditov a "Nech mám aspoň niečo". Síce oba na facku, ale na konci je aj tak každý strojca svojho indexu a ako som povedal, mnohí to zvládli s prehľadom aj takto. Už len musím dodať, že je krásne mať kredity za fyziológiu a istý tretí ročník, keď pri troche smoly v ňom bude aj prenesená biochémia. A to je asi TOP zo zoznamu vecí, ktoré medik vo svojom živote nechce. Prenášať biochémiu a byť dermatológ. 

Tento školský rok sme sa ako fakulta rozhodli nasledovať svetové trendy s cieľom vyrovnať sa tým najlepším (keď už opäť raz v tom rebríčku TOP univerzít sveta zastávame dychberúce 637. miesto), a kým na Harvarde (ktorí je, popri ceste, na 1. mieste) prednášky ako formu výučby zrušili úplne, my sme si ich šupli na povinnú dochádzku. Poprosím ešte jeden virtuálny potlesk s ironickým rytmom plynulo prechádzajúci do facepalmu. Počas letného semestra sa na prednáškach začali robiť reálne prezenčky a v tom momente ešte nikomu nebolo celkom jasné, k čomu to je vlastne dobré, nakoľko povinnosť prednášok ešte nebola oficiálna po lopate a za neúčasť nehrozil žiaden postih. Jeden profesor sa na stretnutí akademického senátu trefne spýtal niečo ako: "Oki, tak teraz máme lajstre prezenčiek a... akože čo s nimi?" To pravdepodobne biochemickému ústavu nedalo a tak si povedal, že mu ukáže. Výsledkom je, že tento rok boli predtermíny z biochémie len pre tých, ktorí mali účasť na prednáškach - mám pocit, že to bolo - aspoň 50%. Odôvodnenie bolo klasické: "Nech sú tie prezenčky k niečomu dobré. :-) " (ten smajlík hrá významnú rolu). To, že sa prezenčky začali robiť v polovici semestra a minimálne tri prednášky odpadli kvôli voľnu, teda na prezenčke boli reálne tak štyri, je už iná vec. Osobne som si ale z toho veľkú hlavu nerobil, predtermín by som aj tak nestihol. A tak to bol len jeden z ďalších momentov "because fuck you, that's why" do zbierky na našej škole.

Čo sa týka samotného učenia na skúšku z biochémie, ide o  proces, kedy človek v bežnej komunikácii (nieže by nejakú mal) nevidí LTT ako skratku pre "len tak-tak", ale snaží sa prísť na to, aký je to enzým. A dosť ho to ničí, lebo na to nevie prísť... Komplexnosť biochémie je jedným z nej najsmrteľnejších faktorov, prepojiť sa dá naozaj všetko so všetkým a tak je v podstate naozaj jedno, čo si človek vytiahne. Skúšajúci sa aj tak vie dostať k tomu, čo chce on(a) a aj sa k tomu dostane. Jedine, že by ste si vytiahli hormóny u prof. Tureckého, tam sa netreba dostávať obchádzkou k ničomu, trafili ste presne do čierneho. Inak povedané, taká smola sa často nevidí. No ale, nie každý deň je nedeľa. Hlavne ak máte skúšku, vtedy akoby naschvál nikdy nie je nedeľa...

Odporúčaný čas na prípravu je mesiac až päť týždňov, u mňa to reálneho času bolo tak tri a pol týždňa. Termíny som presúval ako suseda hranice svojho pozemku smerom na náš, spoločnosť mi robili milované mikróbiky a 39°C ústredného kúrenia organizmu s tradičným zápalom priedušnice. O psychických stavoch počas učenia sa je opäť raz v zmysle vytesnenia zlých spomienok ťažké vyjadriť, uvediem len jeden ako príklad: Určitý moment učenia sa na skúšku z biochémie sa dá označiť ako stav, kedy je jeden enterocyt (bunka tenkého čreva) alebo ešte lepšie hepatocyt (bunka pečene), vzhľadom na všetky procesy, ktoré v ňom prebiehajú, múdrejší ako 20 miliárd neurónov, nakoľko v spomenutých bunkách prebiehajú tieto procesy na dennej báze za optimálnych podmienok bez problémov a neuróny tie procesy akosi pochopiť nechcú. Ale celkom to aj chápem. Prečo by aj chceli? Veď spoločne kopú za jeden organizmus. Taký neurón má plnú hlavu (alebo skôr telo :-)) iných starostí, svoju vlastnú robotu a nezdá sa mu celkom fér, že on musí vedieť ako funguje enterocyt, hepatocyt a desiatky ďalších druhov buniek. Zaujíma enterocyt, čo stvára neurón? Ako taký neurón funguje? Nie, ak sa ho to priamo netýka, má na háku viac ako Jánošík. Egoista jeden pfujtajbl. Navyše neurón sa musí učiť ešte aj to, ako funguje on sám (odborne tzv. neurónception). No kde je spravodlivosť? Rovnoprávnosť? Sme v roku 2016 - dnes sa cítime urazení za všetko, tlstí nie sú viac tlstí, ale krásni svojim spôsobom a ak ich nazveš tlstými, ty si to necitlivé hovädo bez rešpektu a celkovo tá tolerančná demokracia nabrala nejaký zlý smer a bez toho, aby človek nespôsobil pohoršenie môže niečo povedať len o dospelých, zdravých, bielych mužoch. Tak prečo taká nespravodlivosť na úrovni buniek? Veď tam to všetko začína! Bojujme spolu za rovnoprávnosť buniek! Povedzme STOP mozgovej stimulácii! Zapnime si  Farmu a voľme istoty! ... OK, to som sa už nechal uniesť a trochu to prehnal... Radšej si zapnime Farmár hľadá ženu.

... a tak podobne.

Deň skúšky 

Na biochémii oceňujem, že to nenaťahuje na dva dni ako anatómia a fyziológia, ale poskytuje vykúpenie alebo smrť počas jedného dňa. Test som mal už si nepamätám na koľko bodov, ale v známke by to bolo déčko, čomu sa divím doteraz. Ono ten test je úspech dať aj na tých minimálnych 80%, ja som bol samozrejme slušne povedané... neviem to povedať slušne - zdrbaný aj za tie body na déčko, vraj to je dosť málo. Len málokedy v živote som mal moment "Are you fucking kidding me?!?" v takej intenzite. Na prekvapenie ten test nebol až taký zlý ako hovorila legenda aj každý dostupný zdroj. Po ňom som bol aj tak v stave, že som ho chcel radšej neurobiť a ísť domov ako ním prejsť a urobiť si hanbu na ústnej časti. Čakanie pred ústavom na výsledok testu je zase raz ako čakanie na popravu a začínam skutočne veriť, že skúšky na tejto škole nie sú pre naše vedomosti - veď 83% je spravidla aj tak balast, na ktorý si v novom semestri nikto nespomenie - ale pre formovanie našej psychickej odolnosti. 

Keďže platí, že čím je ťažšia skúška, tým človek potrebuje viac šťastia, na biochémii je ho treba najviac. Na ústnej časti to samozrejme zahŕňa, ku ktorému skúšajúcemu idete a čo si uňho vytiahnete. Ja som šiel k duu Laššánová & Ďurfinová a aj keď som bol počas prípravy upozornený, že vo vzorcoch nemám zabudnúť ani jeden vodík, lebo bude zle, tak boli obe naozaj milé a prežil som aj situácie, v ktorých by som sa sám pravdepodobne vyhodil. Z prvého okruhu som si vytiahol  "Syntézu porfyrínov a jej reguláciu" - čo je celkom fajn otázka, ak si pamätáte jazykolomné názvy medziproduktov až po hém a ich vzorce. V ich kancelárii boli asi najväčšie okná na fakulte. Vlastne to boli asi najväčšie okná, aké som v živote videl. A presne také isté veľké okno som mal aj ja, keď som sa snažil napísať prípravu pre túto aj pre druhú otázku. Tou bola "Hormóny štítnej žľazy, ich význam a regulácia vylučovania". Tam som len dostal hlášku, že mám šťastie, že nie som u prednostu Tureckého, lebo hormóny, a už som sedel na príprave. Postupne som na niečo prišiel, niečo zlepil dokopy, niečo tipol, lebo to tak logicky sedelo, ale aj tak som sa za to hanbil, lebo bez stresu a s pár kľúčovými slovami by som dal obe témy, najmä tú štítnu žľazu, neporovnateľne lepšie. Aj tak som mal veľké šťastie, lebo obe tie témy som sa učil, nebolo to tak dávno pred skúškou a s doplnkovými otázkami od skúšajúcich som nakoniec prišiel na všetko podstatné, čo chceli počuť. Čaja predo mnou si vytiahla vitamíny (eeeeh) a reguláciu hypotalamo-hypofýzy + hormóny neurohypofýzy (aaaaaaah). Že to nebude žiadna sláva mi bolo jasné, keď sa ma v rýchlosti spýtala, aké vôbec sú hormóny neurohypofýzy. V takýchto momentoch - test, skúšajúci a hlavne výber otázok - má človek až pocit, že jeho birmovné meno nie je Michal, ale Šťastie. A k tomu dievčaťu, ak to náhodou čítaš, tak ešte raz úprimnú sústrasť. Asi nemáš birmovku...

Edit 2017: Konečne po roku som sa dostal k pridaniu toho, čo som mal v rámci tohto článku pridať už pred rokom. Tak ako mi pomohol s prijímačkami, pomohol mi aj s najťažšou/najprekérnejšou skúškou na medicíne. Z Vašo production tu opäť máme ľahko použiteľný program, ktorý vie veľmi pomôcť pri učení a najmä opakovaní/testovaní pred najväčšou smrťou v biochémii - testom. Zároveň vyzývam dievčatá, ktorých je na medicíne veľa: program bol zostrojený študentom FIIT, kde je dievča ohrozený druh a nedá sa len tak nakódiť. Ak hľadáte inteligentného človeka, ktorý bude zarábať viac ako vy alebo mu chcete len poďakovať, píšte na facebookoch, instagramoch, mail alebo koment. Ja vás zoznámim a prihodím podpis grátis. Finančné dary, slovom úplatky, príjmam ja, kvôli už spomenutým platovým podmienkam a pretože... počuli ste už o programátorovi, ktorý by vzal úplatok? Fakt vďaka Vašo!!!

Program TU 

P.S.: Môže to trochu stimulovať imunitný systém vášho PC, ale je to čísté.

Záver

Biochémia je naozaj zaujímavý predmet, ktorý mi naozaj nebude chýbať. To, čo by na nej mohlo byť pekné a motivačné, je pokazené systémom, ktorý je vysoko demotivačný. Ale postupom času a po viacerých predmetoch si človek už tak nejako zvykne. Mortalita na skúške je vysoká, spravidla tretina študentov predmet prenáša do tretiaku a na vine opäť nie je samotný predmet a jeho náročnosť, ale systém, akým "funguje". Takže tým, ktorí mali smolu, nezostáva nič iné, len popriať veľa šťastia, nakoľko to dosahuje až takú úroveň, že nič iné reálne veľmi pomôcť nevie. Možno som to tu už niekde spomínal, ale rozsekalo ma, ako sa raz na Burze LF UK objavil príspevok: "Kúpim všetko potrebné na biochémiu. :-)" a skúsenejšia spolužiačka, ktorej touto cestou za tento skvelý výrok, ktorý nikdy nebol pravdivejší, nesmierne ďakujem, komentovala: "Šťastie si za peniaze nekúpiš." ... vtedy som naozaj ešte ani netušil, aká veľká pravda sa z pohľadu biochémie v tom skrýva. 

A biochemická MUDrosť na záver záveru: Ak vám to niekedy niekto tvrdil, tak všetky cesty ani zďaleka nevedú do Ríma, ale do pečene.