Čo chcem po škole robiť?

Vyhrať milión peňazí a nerobiť nič, len ísť z krajiny do krajiny.

 

No, a teraz naozaj. Teda, nieže by som to nemyslel naozaj, ale myslím tým, že skúsme byť realisti a trochu sa zamyslieť. Nakoľko už štvrtým rokom študujem medicínu a snáď to vyzerá na ešte ďalšie dva, patrilo by sa, aby jeden po ukončení tohto utrpenia zvaného lekárska fakulta plynulo prešiel do utrpenia ešte väčšieho, a to reálnej praxe lekára. 

A teraz otázka, ktorá študenta prenasleduje od momentu, kedy zbúcha prijímačky:

"A aká je tvoja špecializácia?"

Spolu s "tu ma bolí, nevieš, čo to môže byť?" je to číslo jedna hitparád od nepamäti. Tak ešte raz, odbor sa volá "všeobecné lekárstvo" - to je to, čo sa 6 rokov študuje - z každého rožku trošku, z veľa rožkov veľa a z veľmi veľa rožkov (zbytočne) veľmi veľa. Tá "špecializácia" sa vyberá až po ukončení všetkých tých rožkov - celého štúdia, resp. vybrať si môžete aj počas neho, nikde, okrem vášho denníčka, to však nie je oficiálne zaznamenané.

Je zaujímavé, že s odstupom času sa to dá charakterizovať takto: Špecializácia prvých troch rokov je "prežiť" a drvivú väčšinu ďalších troch rokov je to jedno veľké "netuším". V prvom ročníku príde väčšina ľudí s tým, že chcú byť ako doktor House alebo postava z Grey's Anatomy, a ak ich to drží aj v ročníku druhom, v tom treťom s nástupom kliniky ideály  pomaly u každého začnú upadať, hlavne keď si uvedomí, že značná časť toho, čím bol inšpirovaný medicínu študovať spadá do kategórie "none of that shit is real". A aj keď je pekné, že každý chce byť neuro, kardio alebo plastický chirurg, kardiológ alebo *doplň vysnívanú špecializáciu*, je takmer isté, že ak s tým prišiel na školu v prváku, v tretiaku si tým už taký istý nie je a v švrtáku je mu jeho prvácke ja skôr na smiech ako na úvahu o budúcnosti. S reálnym náhľadom do praxe a jednotlivých odborov po klinikách človek získa akýsi pragmatický pohľad na vec, viacerí pedagógovia mu "otvoria oči" pri pohľade na skutočnú prácu lekára, svojim spôsobom vytriezvie/dospeje a tiež si uvedomí fakty typu "hej, veď ja budem mať život tiež". Teda, bolo by fajn nejaký mať... Myšlienky pokojnej práce v "nudnej" ambulancii od 9:00 do 15:00 v porovnaní s nemocnicou od svitu až do Sniny, teda do mrku, nočné, sviatky,... za pravdepodobne nižší plat, už nie sú tak scestné a absurdné  ako rok, dva, či tri dozadu. Paradoxné je, že čím viac odborov je študentovi predstavených, tým viac si je neistý, čo bude po škole reálne robiť. Nieže by bolo všetko tak skvelé, že si nevie vybrať. Skôr ide o to, že v určitom momente každého predmetu si človek povie "okay, tak kvôli tomuto toto robiť určite n-e-budem". A tak na konci každého vyššieho ročníka skončí so zoznamom odborov, u ktorých má poznačené niečo v štýle: "Toto bolo zaujímavé pre toto a pre toto, ale robiť by som to nechcel pre toto a toto." Všetko má svoje pre a proti a akosi vždy sa nájde bod, ktorý vám hovorí o tom proti.

Pri reálnych úvahách o tej povestnej špecializácii si treba predsaviť, ako bude vyzerať váš bežný deň. Kde budem robiť? Kde budem asi bývať? Ak to bude toto, moja náplň bude to a tamto, s náročnosťou takou a takou, pod túto prácu spadá to a to. S týmto sa môžem uplatniť tam aj tam, ale toto bude fungovať len tu. Stačilo zámien lebo si pripadám ako predseda parlamentu... V skratke, nie je to nič jednoduché. Každopádne to musí byť niečo, čo nás baví a sme ochotní pri tom podstúpiť aj tie body "proti". 

A čo ja? So štvrtým ročníkom prišiel aj zlom v podobe výberu témy diplomovej práce. Aj keď sa to nijako oficiálne neviaže na budúcu špecializáciu, je akýmsi nepísaným pravidlom si vybrať niečo, s čím chcete po škole robiť. Je to aj logické, načo písať srandu na x desiatok strán o jednom a potom robiť niečo úplne iné. Aj keď, stáva sa. 

Osobne si určite vyberiem špecializáciu, ktorá súvisí s tým najfascinujúcejším na ľudskom tele a nie, nebude to gynekológia. Bude to niečo s mozgom. Takže čo z môjho pohľadu prichádza do úvahy? V prvom rade chirurgia, lebo ma baví, aj keď chirurgia + mozog = asi najťažší odbor medicíny vôbec. S tým súvisí aj to, že radšej by som liečil deti ako dospelých, lebo deti sú lepšie ako dospelí. Vo všetkom.

 S tým pochopiteľne súvisí aj téma mojej diplomovky: "Chirurgická liečba epilepsie u detí". Ak by to bola detská chirurgia ako taká, snáď by som upustil aj od toho mozgu. A čo mimo chirurgie? Tak s mozgom prichádza do úvahy neurológia a v mojom prípade hlavne psychiatria. Aj keď vás každý nepsychiater od toho odhovára ako môže, stále je to nesmierne zaujímavý odbor a mentálne zdravie oproti tomu fyzickému celosvetovo ukrutne podceňované (RIP Chester, my ultimate childhood hero), aj keď je prinajmenšom rovnako dôležité. A nie, haha, ešte som nepočul ten džouk o tom, aký je rozdiel medzi pacientom a psychiatrom, prosím, dajte niekto vedieť....

Navyše ma dosť dlho zaujímajú témy typu Freud, Erickson (nie ten Sony, ten Milton), hypnóza, NLP, a veľa ďalšieho s tým spojeného. Dokonca aj PVP (povinne voliteľný predmet) som si vybral "psychoterapiu". Ľudská myseľ je obrovské tajomno a aj to je na tom to lákavé. S faktom, že o mozgu dokopy nič nevieme (a aj to "nič" je v anatómii rozpísané na pol nekonečna) súvisí aj uvažovanie o vedeckom smere označovaným kúl názvom "neuroscience". Okrem iného, blízka budúcnosť umelej inteligencie má obrovský potenciál a výrazne zmení svet (len úvodom zdravím šachového AlphaZero a čínskeho robota rádiológa).

Takže tak, dva odbory, nad ktorými rozmýšľam najintenzívnejšie - detská (neuro)chirurgia a psychiatria nemôžu byť od seba vzdialenejšie a už som bol raz za to patrične vysmiaty. Internistom... Mal ale pravdu, je to divné a divnejšie je, že sám neviem, ako to vypáli. Ak to vypáli. Psychiatria ako predmet v edícii leto/zima 2018 o tom značne napovie.

A možno posledná otázka, ktorá by niekomu mohla napadnúť v súvislosti s aktuálnosťou tej témy:
 

Chystáš sa zostať na Slovensku?

A odpoveďou je, že napriek tomu, že môj život je príliš krátky na to, aby som sa učil nemčinu, tak sa nechystám. Dôvodov je veľa, poetický môže byť ten, že sa vnútorne veľmi cítim na to byť inde ako na Slovensku. A tým najpopulárnejším je snáď ten, že keby som chcel plat slovenského lekára, tak už 4. rok robím prácu, ktorá nevyžaduje vysokoškolské vzdelanie v nejakej krajine od Slovenskej republiky na západ. Nevylučujem však, že prvé roky/po rokoch by som sa na Slovensko aj celkom rád vrátil/by som tu zostal, lebo tak niekto to zdravotníctvo z tých sračiek ťahať predsa len musí, že. A tak touto cestou klobúk dole všetkým lekárom na Slovensku zamestnaným. Skôr či neskôr sa snáď vidíme. :-)